Jahodový Dážď ✔

XXIII. Teplota

,,Najhoršia kombinácia je to, keď vás bolí telo i srdce. Teraz len vybrať, ktorej bolesti nepodlahnúť."

| XXIII. Teplota |

Zobudila som sa niekedy na obed. Keďže som nebola v škole, pretože som z nej zmizla skôr, ako sa začala, tak som mala čas si pospať. Mohli byť také dve hodiny po obede. Keď som sa zodvihla na lakťoch, vedela som presne, z čoho ma tak bolí hlava. Neviem, koľko som ronila slzy, ale ako zakaždým aj dnes ma bolela hlava z ronenia sĺz. Povzdychla som si a obzrela sa po izbe. Po mojej pravici ležal malý papier. Presne som vedela od koho.

Slzy ti nepristanú, priznám sa,
Je to ťažké tak na teba pozerať sa.
No ujisťujem ťa dnes ako včera
Že vždy tu budem len pre teba.

Musel som odísť. Keď sa zobudíš, napíš mi.

Usmiala som sa na papierik, ale potom ma opäť zasiahla bolesť. Ako keby mi niekto sadol na hruď. Pľúca sa mi nepríjemne sťahovali a cítila som, ako chrčím. Pravdepodobne som pekelne nachladla za tú chvíľu, čo som bola v tom daždi. Rozkašľala som sa. Zakliala som, že budem pravdepodobne chorá. Vyliezla som z postele a zabalila sa do županu. Začínala mi byť zima. Zbehla som dole schodami a nechala zovrieť vodu na čaj. Medzi tým som si dala tableku, ktorú som zapila studenou vodou, pri čom som cítila, ako ma reže čo i len prehĺtanie.

Cítila som sa mizerne, či už psychicky alebo fyzicky. Oprela som sa o linku. Nemala som na nič chuť. Ten môj výbuch v škole ma nie že mrzel, ale cítila som, ako mi to nepomohlo. Cez tú všetkú zlosť a sklamanie som stále cítila k Maxovi hlboké city. I keď moje srdce bolo na polovicu, stále som vedela, že ho ľúbim. Cez to všetko. Áno, mala by som byť na seba nahnevaná, ale snáď ja za to nemôžem, že ma podvádzal. Možno cítim voči nemu zlosť, nechuť a iné, ale stále ho ľúbim bez ohľadu na to, čo spravil. Pretože nemôžem prikázať svojim citom, nech sa zbalia a odídu. Všetci totiž vieme, že to takto nefunguje.

Akurát v momente, keď som naliala vodu do pohára, dvere sa otvorili.

,,Ahoj, nevedela som, že si už doma," povedala mi mama, keď odkladala dážnik na botník. Vonku lialo ako z krhle a ja som bola rada, že som v teple domova. Striaslo ma, tak som uchopila šálku do rúk, dúfajúc, že moje zimomriavky to zaženie.

,,Tak nejak som nebola v škole," zamrmlala som. Mama na mňa okamžite prekvapene pozrela.

,,Čo sa stalo?" Povedala a sadla si za stôl, pevne ma sledujúc.

,,Nejaké problémy so spomienkami?" Spýtala sa ma opatrne. Inak povedané, chcela zistiť, či mi znova nešibe. Viem, že to myslela dobre, ale i tak som nemala rada, keď sa niekto vypytoval ohľadom tejto témy. Keby som skutočne mala s týmto opäť problémy, povedala by som to niekomu.

,,Nie, to nie," povedala som. ,,Prišiel za mnou Max a tak nejak som vybuchla a vykričala mu všetko pred celou školou. Každopádne, po mojom výstupe som odišla zo školy. Stalo sa to ešte pred vyučovaním, takže..." povzdychla som si. ,,Vybehla som do lejaku a Lucas ma zaviezol domov. Potom som zaspala a teraz som sa zobudila," povedala som s povzdychom.

,,Prepáč, mami, že som nebola v škole, len som nedokázala tam zostať..." priznala som a povzdychla si opäť. V očiach sa mi hromadili slzy. Nepatrne som zamrkala a ony zmizli.

,,Nevadí," povedala a postavila sa. Pomaly ma pohladila po líci, no potom som sa silno rozkašlala. Musela som položiť šálku späť na linku, aby som sa neobliala horúcim čajom. Snažila som polapiť kyslík, no moje pľúca protestovali. Chrčala som a kašlala a tento raz sa mi slzy do očí nahrnuli z kašla, nie emócii. Po chvíli som ako tak prestala kašľať.