Jahodový Dážď ✔

VII. With or without you

„Pravda je však podobná hviezdam, zažiari len na temnom pozadí noci.“

| VII. With or without you |

Prevaľovala som sa v posteli... Nedokázala som zaspať. Nevedela som, prečo som sa tak na Maxa nahnevala... Ale koho to má baviť? Tá jeho žiarlivosť je naozaj neznesiteľná. Ja viem, že to vyzeralo všelijako, ale sám vie, že nie som taký typ. On je môj úplne prvý chalan. Síce mám osemnásť, ale to neznamená, že neviem, ako funguje vzťah a ako ho treba udržiavať. Neviem, či ma nahnevalo viac to, ako zareagoval alebo to, akú nízku mienku o mne mal, keď hneď sa spýtal, či ho podvádzam. Zrakom som zablúdila k hodinám. Bola pólnoc... Vzdychla som si, až som nakoniec zapálila malú lampičku na čítanie a z poličky vytiahla Neznáme verše vydanie mesiaca, ktoré bolo zaiste moje najobľúbenejšie zo všetkých, ktoré mi hoveli na poličke. Boli o myšlienkách. Bolo to všetko tak popretkávané, vyskytli sa tam všetky pocity. Cez lásku, hnev, smútok, zúfalosť, radosť až po sklamanie a strach.

Otvorila som knihu na strane dvadsaťšesť.

Si moja Luna, ó spasenie Venuše
Svieti mesačný svit do mojej duše
Niet prazdnejšej hlavy pod tým mesiacom
Ozvena v nej, šíriaca sa mrazom.
Tak myšlienky, jediný môj spoločník
Neodchádzajú, pre nich nejestvuje zánik.

Prečítala som. Prešla som rukou po strane a pouvažovala, aké by to bolo, keby to takto nebolo. Ak chápete, čo tým myslím. Čo by bolo, ak by som nežila s rodičmi, ak by som nemala súrodencov, ak by som nikdy nestretla Maxa a ak by som nenašla vášeň v čítaní kníh. Letmo som sa pozrela na môj šuflík, ktorý bol plný mojich básní. Písala som ich, keď som nevedela, čo s pocitmi, ktoré sa vo mne nahromadili. Niektoré boli uplakané, niektoré nazlostené alebo zas šťastné, možno zúfalé. Môj prúd myšlienok bol veľmi prudko prerušený. Najprv som si myslela, že sa mi to zdá alebo mi šibe, no potom som naozaj prísahala, že som počula nejaký zvuk... Ako keby-nie!

Rýchlo som vstala z postele a podišla k oknu, ktoré som v momente otvorila. Ovial ma čerstvý vzduch. No tak predsa nešaliem! Myslela som si, že mi niekto hádže kamienky do okna, no mala skm pravdu. V tej tme som mala problém rozoznať, kto to pod tým oknom je. A potom som zažmúrila do tmy a uvidela jeho vysmiatu tvár.

,,Čo tu robíš?" Zakričala som šeptom, no nechápem prečo, začala som sa usmievať tiež. Max toto nikdy neurobil, takže som nevedela, ako reagovať.

,,Poď dole!" Zakričal mi, no nie až tak nahlas, aby to počul celý dom.

,,A tebe šibe? Však je pólnoc!" Zakričala som na neho pomedzi smiech.

,,Tak ja pôjdem hore!" Zasmial sa a už už išiel liezť hore, keby som ho nezastavila.

,,Dobre, dobre, idem!" Naliehala som, len aby nezačal liezť a jeho víťazoslavný úškrn mi potvrdil, že to je presne to, čo chcel dosiahnúť. Nervózne som sa obhliadla po izbe a schmatla prvé rifle, ktoré mi boli po ruke. Perinu som skúsila nejako sformovať, aby vyzerala aspoň ako nejaké to telo, nad čím som sa začala smiať, že čo vlastne robím. Rýchlo som schmatla jeho mikinu, obula si prvé tenisky, čo som zbadala a o chvíľu som už s mobilom v ruke zhasínala svetlo v izbe a pokladala nohu na strechu nášho domu. V živote som neliezla z môjho okna, hlavne nie o pól noci. No ten adrenalín, ktorý sa mi nakopil v krvi ma neskutočne poháňal, aby som začala žiť ako tínedžer. Keďže ja som bola viac na knihy, toto bol pre mňa najväčší adrenalín doposiaľ.

Ovial ma jemný vietor, až som po streche prešla ku časti domu, ktorá bola tvorená z nejakých kachiel, či čo to bolo, a veľmi dobre sa o to dalo zaprieť, aby som zliezla dole. Prudko som sa nadýchla nad tou výškou. Prekrútila som očami nad vlastnou zbabelosťou. Vydýchla som a nohu položila na kachle. Trochu som zostúpila dole, až som sa držala nad zemou asi dva metre. Nakoniec som prehĺtla všetken strach a zoskočila dole. Takmer mi z pier unikol výkrik, no premohla som sa a so zavretými očami dopadla na zem. Trochu som sa zakolísala, ale v skutku som dopadla na rovné nohy.