Jahodový Dážď ✔

XL. Friends

,,Čas s priateľmi je najlepší detox od ostatných ľudí."

| XL. Friends |

,,Niekedy človek musí odpustiť od svojej polovičky a ísť sa zabaviť."

,,Povie mi niekto, kto nemal nikoho už pekne dlho," poznamenala som potmehútsky. Lis na mňa nepekne zazrela, no potom sme sa obidve rozosmiali.

,,Chýbala si mi," vzdychla som si a usmiala sa na ňu. Úsmev mi opätovala a nakoniec ma objala okolo ramien.

,,Aj ty mne," povedala. ,,Ale úprimne mi to je jedno. Viem, že si šťastná a to je jediné, čo mi stačí, aby som prežila. Ale tak aspoň raz za týždeň mimo školy by bolo fajn si vyraziť," poznamenala. Previnilo som sa na ňu usmiala.

,,Ja viem, ja viem, ale keď teraz..." povzdychla som si a zamilovane sa usmiala. ,,S Lucasom sme neustále spolu." Mykla som plecami. Pokrútila nadomnou hlavou.

,,Ja viem, Jully. A vôbec sa za to nemusíš cítiť zle. Prajem vám to," povedala mi smelo. Vďačne som sa na ňu usmiala.

Chodiť s leaderom kapely, v ktorej napokon sama účinkujem, je určite lepšia varianta ako chodiť s futbalistom. Zo začiatku si na mňa Max našiel často čas, ale neskôr na mňa začal kašľať. Chápala som to, tolerovala som mu to, ale bolo to na nezaplatenie, keď som s Lucasom mohla byť teoreticky neustále...

Zistila som každopádne jednu vec. Musím porovnávať Maxa s Lucasom. Tak som sa cez Maxa preniesla. Pretože som si vždy povedala, v čom je Lucas lepší a prečo mám na Maxa zabudnúť. A teraz ma už netrápi.

,,Jull, ja tomu nemôžem uveriť, že máme pred sebou už len jeden ročník. Za ani nie dva týždne sa nám končí škola. Ja tomu nemôžem uveriť. Tento rok ubehol tak rýchlo," povzdychla si Lis. Prikývla som. Skutočne sa mi to zdalo ako pred chvíľou, keď som po prvý raz napríklad prišla do knižnice, pričom to je trištvrte roka. Ten čas ubiehal rýchlejšie, ako som si myslela.

,,Plánuješ ísť na výšku?" Spýtala sa ma Lis. Mykla som plecami.

,,Neviem, podľa toho ako to pôjde s Lucasom a chalanmi a albumom. Podľa toho sa rozhodnem," povedala som. Chápavo prikývla hlavou.

,,Čo ty?" Spýtala som sa na oplátku.

,,Neviem, ešte uvidím," odpovedala, no to už sme obidve vošli do salóna a zostali omámené šatami, ktoré sa leskli naôkol.

,,Wau," vzdychla som si, keď som uvidela plné vešiaky šiat. Vždy som chcela byť ako princezná, mať aj také šaty, ale táto predstava ma rýchlo omrzela, preto som siahla po bledomodrých šatách, ktoré boli decentné, s jemným rozparkom a trochu obtiahnuté.

S Lis sme zaliezli do kabíniek a po chvíľke sme sa premávali po obchode v ďalších šatách. Obracali sme sa v zrkadle, smiali sa... Koniec koncov sme si to užívali, no úrpimne, už po šiestich šatách ma to prestávalo baviť. Nielen to, že do takých šatov sa obliecť niečo trvalo, ale žiadné sa mi doposiaľ nepáčili. Pripadali mi niektoré príliš odhaľujúce, ďalšie boli nepohodlné, k ďalším som si nevedela predstaviť šperky a topánky... Katastrofa.

,,No tak Jul," povedala mi povzbudzujúco Lis. ,,Nevyskúšala si si ich až tak veľa. Daj tomu ešte šancu," povedala mi. Viem, že to bolo smiešné. Veď nebol len jeden salón... Ale mňa vyčerpávalo to, že som niečo hľadala a nevedela to nájsť. Som zvyknutá, že čo zoberiem do ruky a vyskúšam, je mi dobré a ja si to rovno kúpim. Preto moja snaha pri hľadaní už siedmich šatách, načisto vyprchala.