Jahodový Dážď ✔

VI. Edgar Allan Poe

„Kto sa aspoň stokrát nepristihol, ako sa dopúšťa zlého a hlúpeho skutku len a len preto, že vie, že nemá?" -E.A.P.

| VI. Edgar Allan Poe |

Dnes prišla na mňa tá chvíľa, kedy som chcela ísť do knižnice. Mala som to síce naplánované, ale i tak som dostala na zaprášenú miestnosť chuť.

Ako vždy, zívala chladom a prázdnotou. Podišla som ku jednej z políc a zahľadela sa na vystavené diela.

Rukami som hladila knihu po knihe až som sa zastavila na jednej.

,,Známi anglickí básnici a ich diela"

Otvorila som ju na neznámej strane, no ihneď som spoznala to dielo.

,,Čuj, to anjelov sú sbory, Boh ich soslal, aby chorý, komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier! Rozpomienku na Lenoru bôľnu shladil jeho mier..." vzdychla som lahodné verše, ktoré patrili jednému z anglických básnikov.

,,Havran rečie-"

,,Nikdy ver." dokončil za mňa posledné slová jednej z mojich najobľúbenejších básni devätnásteho storočia, ktoré som dodnes obdivovala, keďže poéziu som milovala. Netuším, kedy sa tam zjavil, no venovala som mu všetku moju pozornosť.

,,Ty to poznáš?" Spýtala som sa prekvapene. Vedela som, že musel čítať knihy, vzhľadom na naše stretnutie i rozhovor. Ale básne?

,,Edgara Allana Poe... Anglický básnik, veľmi známy a obdivovaný. Jeho diela sú výborné." Mykol plecami. Takmer mi klesla sánka k podlahe, keď vyslovil meno autora tejto básne.

,,Ty si čítal-" nenechal ma dohovoriť.

,,Havrana? Samozrejme. Aj Mesto v mori, Krajina snov a iné..." jemne sa usmial. Cítila som, ako mi v hrdle navrela hrča. Nielen že čítal knihy, ale i básne. Básne podobné môjho vkusu.

,,Sníva sa mi?" Povedala som skôr rečnícky. Nechápala som, ako niekto takého drsného vzhľadu čítal knihy, ale básne boli väčším prekvapením. A to, že dokončil posledný verš a povedal meno autora, mi utvrdilo, že určite nejaké strofy má prečítané.

Zasmial sa.

,,Prečo by sa ti malo?" Visel jeho očami na mne.

,,Pretože to nedáva zmysel. Ty, básne, celkovo knihy... Tvoj výzor a správanie je potom čo? Klamstvo?" šepla som udivene.

,,Práve ty by si mala poznať to, že kniha sa nesúdi podľa obalu." A už ho nebolo.

Zostala som očami visieť na otvorených dverách, kde pred chvíľou ešte stál. Nie, tentokrát ho nenechám odísť. Rýchlo som sa rozbehla von z knižnice, až som uvidela jeho vzďalujúci sa chrbát.

,,Počkaj!" Zakričala som na neho. Zastal v chôdzi a pomaly, lenivo, sa na mňa otočil s úškrnom na tvári. Trochu som pridala do kroku, aby som k nemu bola bližšie. Nepotrebovala som totiž kričať na celú školu.

Založil si ruky do jeho čiernych riflí. Znova sa uškrnul.

,,Prečo si zostala taká prekvapená?" Spýtal sa ma. Zastrčila som si vlasy za ucho a mykla hanblivo plecami.

,,Neviem, ešte som totižto nestretla niekoho, kto by čítal knihy, ale hlavne básne. Prekvapilo ma to," šepla som poslednú vetu a zadívala sa do jeho sivých očí. Mala som chuť podísť k nim bližšie, no neurobila som to, totižto som si uvedomila, že nesmiem takto premýšľať. I keď to nebolo nijaké hriešne premýšľanie, zastavila som tento prúd myšlienok a nakoniec od neho odstúpila asi o krok.