Jahodový Dážď ✔

XLIII. Nemocnica

„Niet ruže bez tŕňov, niet lásky bez bolesti."

| XLIII. Nemocnica |

Tma sa zdala nekončiaca. Bola to hlboká priepasť bezmocnosti, ktorú sa mi podarilo pretrhnúť. Pomaly som sa snažila zorientovať, takže som vnímala veci okolo mňa. Počula som vzdialený ruch. Pípanie nejakých strojov a nechutný zápach dezinfekcie.

Nie.

V ľaku som sa posadila a otvorila oči. Zasiahla ma prudká bolesť v hrudi a v hlave. Moje oči sa dezorientovane obhliadali, až zazreli jeho.

,,Hej, hej, hej, hej... Ľahni si, Jully, musíš ležať," upozornil ma Lucas a zatlačil ma opatrne do prikývok.

,,J-Ja som v nemocnici," povedala som trasúcim sa hláskom. Lucas mi venoval ľútostivý pohľad. Jeho oči boli uplakané, mal pod nimi nepekné vačky, ako keby nespal hodnú chvíľu.

,,Vydrž to tu chvíľu, zlato. Idem po doktora, že si sa prebrala," povedal mi a než som stihla čokoľvek povedať, odišiel.

Moja celá hruď ma bolela, mala som pocit, ako keby ma niekto strašne zbil. Do žily mi tiekla neznáma tekutina a prst som mala napojený na prístroji, ktorý hlásil moju tepovú frekvenciu. Nevedela som si spomenúť, bolo to celé zahmlené.

O chvíľu prišiel doktor tesne za Lucasom, ktorý si sadol na miesto predtým a stisol mi opatrne ruku.

,,Dobrý deň, slečná Lawsonová," oslovil ma. Krátko som prikývla hlavou. ,,Som rád, že ste sa zobudili. Mali ste ťažší otras mozgu, ale mali by ste byť už v poriadku, keďže ste boli nejakú dobu mimo... Inak máte silno narazené rebrá, preto sa môže stať, že budete mať problém sa hlbšie nadýchnúť. Inak sa môže vyskytnúť ešte nevoľnosť alebo bolesť hlavy. Pošleme vás ešte na iné vyšetrenia, aby sme vás skontrolovali," dorečil. Na chvíľu sa pozrel ešte do papierov pri mojich nohách.

,,Budem musieť už ísť. Pre každý prípad volajte sestričku. Dovidenia," povedal a urýchlene odkráčal preč. Zmätene som sa obhliadla na Lucasa, ktorý sa postavil a priložil si mobil k uchu.

,,Áno... Už sa zobudila."

Snažila som si spomenúť, skutočne áno, ale posledné, čo som si pamätala, bolo to, ako som stála pred školou, pretože... Zarazila som sa. Pretože som videla Lucasa s Grace.

To bolo posledné, čo som si pamätala. Snáď ma niekto zmlátil? Mala som autonehodu? Nie, nemohla som mať autonehodu, to by som si snáď pamätala, že som nastupovala do auta. Nevedela som, čo mám robiť... Bola som v nemocnici, no nepamätala som si, čo sa mi stalo, lenže posledné, čo som si spomínala bol obraz môjho priateľa, ako sa bozkáva so svojou bývalou. Och nie, čo som komu urobila?

,,Dobre. Áno... Dovidenia," dohovoril do telefónu Lucas a zastrčil si ho do vrecka. Opäť si sadol na to miesto a chytil ma za ruku.

,,Strašne som sa bál, Jully. Ani nevieš ako," zašepkal mi. V jeho očiach som uvidela hromadiace sa slzy.

,,J-Ja si nič nepamätám," povedala som potichu. Okamžite sa strhol a pozrel sa na mňa.

,,Nič?" Spýtal sa vyjavene. Pokrútila som hlavou.

,,Čo si posledné pamätáš?"

Trochu som sa ošila nad spomienkou, že čo som si pamätala posledné, no vedela som, že to musím upraviť.

,,Bola som na tom záchode a prišlo mi trochu zle, tak som išla von, aby som sa nadýchla a... A viac si nespomínam," povedala som. Hlas sa mi triasol a v očiach sa hromadili slzy.