Jahodový Dážď ✔

XX. Čas

,,I keď sa hovorí, že vám človek dá času koľko chcete, nezabúdajte, že čas plynie rýchlejšie ako voda."

| XX. Čas |

Ráno bolo bolestivé. Nielen pre moje srdce, ale aj pre telo. Žalúdok som mala ako na vode a hlava mi trešťala. Matne som si spomínala, čo sa dialo, ale nejaké útržky tam boli. Ležala som na Lucasovi. To som si pamätala, že som ho poprosila, aby zostal. Keď som sa k nemu pritisla, zacítila som, ako mi začalo doslova horieť hrdlo. V tom momente som vyletela z postele a bežala k záchodu. Padla som na kolená pri záchod a zanechala v ňom celý obsah môjho žalúdka. Po tom, ako môj žalúdok bol prázdny som sa postavila a rozhodla sa ísť do sprchy. Skontrolovala som spiaceho Lucasa, zo skrine si zobrala veci na prezlečenie a zavrela sa v sprche. Vedela som, že to bude dlho trvať. Dokým zabudnem na Maxa. Dokým sa cez to celé prenesem. Mohla som robiť čokoľvek, ale aj tak som zakaždým skončila myšlienkami pri ňom. Snažila som sa nájsť múdre riešenie, ale jediné, čo ma napadalo, bol čas. Musím to vstrebať. Postupne ho odstraňovať zo svojho života. Unavene som si opláchla tvár vodou. Povzdychla som si a nakoniec prúd vody vypla.

Keď som sa poutierala do sucha a prezliekla sa do nových, čistých vecí, vošla som do izby. Lucas stále spal, tak som si sadla za môj stôl. Vybrala som z môjho šuflíka papier a pero a rozhodla sa vpísať moj smútok do veršov.

Boli sme len ja a ty
Myslela som si, že naveky.
No dnes sa moje srdce láme
Pozerám sa na fotky známe.
Cítim tie city dávne
Ten čas.. Bolo to snáď márne?
Nezaslúžiš si tie slzy, tú bolesť
Myslela som, že už si nedržíš svoju povesť.
No ty si mi ukázal presný opak,
Že stále si ten nenapraviteľný hlupák.

Dopísala som verše. Cítila som, ako sa mi v očiach opäť hromadia slzy. Nadurdene som privrela oči.

,,Čo píšeš?" Mykla som sa pri jeho hlase. Ani som si nevšimla, kedy sa stihol a prísť pri mňa.

,,Básne... Ako vždy, keď som preplnená emóciami," povedala som a báseň si skryla do šuflíka. Okamžite si všimol všetky tie papiere, takže položil na moju ruku tú svoju, aby zabránil zatváraniu šuflíka.

,,To sú všetko básne?" Spýtal sa ma so záujmom. S povzdychom som prikývla.

,,Môžem si ich prečítať?" Spýtal sa ma. Mykla som plecami. Bolo mi to jedno. Všetky básne sa totiž vo väčšine točili okolo Maxa. Ale predsa som šuflík pootvorila a nechala ho, aby si do rúk zobral jednotlivé papiere. Oprel sa o môj stôl a zamyslene si čítal papiere. Všimla som si, že si utvára kopu nejakých, no potom mi to došlo, keď som uvidela jeho písmo.

Neviem koľko minút som tam sedela s ním v tichosti, ale keď vyzerá, že všetky básne si prešiel, zadíval sa na mňa svojimi sivými očami, ktoré boli plné iskier.

,,Sú úžasné," povedal mi s úsmevom. Do líc mi stúpla červeň, ale rýchlo som ju zahnala pokrútením hlavy.

,,Nie sú. Sú to len všelijaké slová poskladané do veršov. Nemôžem už ich ani čítať, väčšina mi príde, ako keby som to ani nepísala, neviem..." mykla som plecami. Všimla som si, že v ruke stále zviera jednu báseň.

,,Táto sa mi páčila najviac," povedal a zrakom si pýtal povolenie, aby ju mohol prečítať. Pomaly som prikývla, s jemnými obavami, že ktorá to je.

,,Jedno slovo, jeden cit
S istotou ho nevie opísať nik.
Je to výbuch emócii,
Cit plný lásky a moci.
Sťa ho viem opísať ja?
Je to pre mňa cesta neznáma.
Serpertíny neznámeho kúzla,
Čo robia zo mňa blázna.
Neviem, či ten pocit smiem vlastniť
Prinesie buď rozkvit alebo zánik.
No to všetko ma k nemu láka
Divoká, neopísateľná láska."