Jahodový Dážď ✔

XXV. Everything is wrong

,,Hnev, láska a bolesť tvoria vražednú trojicu."

| XXV. Everything is wrong |

Bola som späť v škole. Max sa mi vyhýbal veľkým oblúkom a ja som za to bola rada. Kráčala som do knižnice. Cítim sa omnoho lepšie. Max ma už toľko netrápi, práveže naopak, celkom sa mi darí na neho zabúdať. Áno, nájdu sa okamihy, kedy mi je skutočne mizerne. Nemám chuť robiť nič, jedine plakať a smútiť. Ale bola som rada, že vtedy mi zazvonil na dvere Lucas s kýblom zmrzliny. Snažil sa, skutočne sa snažil. Preto som aj dnes kráčala do knižnice, pretože opäť mi tam zanechal báseň. Opäť som vošla do knižnice, no v momente som sa nalakala.

,,Ah, ahoj Jake," usmiala som sa na neho. Zamyslene sa na mňa pozrel zo sedačky a nakoniec sa usmial.

,,Ahoj," usmial sa na mňa. ,,Chcel som už predtým ťa pochváliť za to, že ako si to natrela Maxovi, no nevedel som ťa nikde zastihnúť," povedal vyškerene. Úsmev som mu jemne opätovala a zastrčila si vlasy za ucho.

,,Ďakujem teda..." povedalala som. ,,Nebola som v škole celý tyždeň. Bola som chorá. Po tom, ako som mu vykričala všetko, som vybehla do toho dažďa a prechladla tam," objasnila som mu. Chápavo pokýval hlavou.

,,Je mi ťa ľúto," povedal. Ošila som sa nad tým. Vybrala som danú knihu a prečítala si verše.

A vtedy, keď som ochútil tie jahody
Neexistoval nik iný ako ja a ty.
Sľúbili sme si spontánnosť, jahodový dážď
Miestami sa mi ustrachaná zdáš
No neboj sa, nikam sa ja nenáhlim
Len dúfam, že sa z teba nezbláznim
Pretože už teraz viem, že chutia mi jahody
A poznám len jedinú, ktorá tak chutí, si to ty
No i cez to sa snažim ovládnuť svôj hlad
No vráti sa vždy, keď venuješ mi pohľad.

Pousmiala som sa, no nálada mi klesla hneď v momente, keď mi niečo došlo. Zadívala som sa na Jakea.

,,Ako dlho ma Max podvádzal?" Spýtala som sa potichu. Videla som, ako znervóznel. Bolo to neskutočne vidno, ako poznal odpoveď na moju otázku. Snažil sa tú emóciu zastrieť, ale ja som uvidela skôr, ako si to uvedomil.

,,Neviem," pokrútil hlavou. Postavil sa a knihu, ktorú zvieral v rukách, odložil do poličky. Chcel odísť, ale šikovne som sa postavila a zabránila mu v tom. Povzdychol si a pozrel sa mi do očí.

,,Prosím, povedz mi to... Ako dlho si o tom vedel?" Spýtala som sa opatrne. Rukou si zašiel do vlasov. Veľmi dobre som videla, ako mi to nechce povedať. Ošil sa na mieste a hlboko sa mi pozrel do očí.

,,Nechceš to vedieť, Jully," povedal mi potichu. Cítila som, ako sa mi hlas zasekol v hrdle. Do očí sa mi nahrnuli slzy a ja som vedela, že by som si to radšej nemala vypočuť, ale ten pocit ma tak neskutočne zožieral, že som mala potrebu sa to dozvedieť. Prehĺtla som hrču v hrdle a odkašľala si, no pritom zo mňa vyšlo niečo medzi vzlykom a priduseným volaním o pomoc.

,,Chcem to vedieť," povedala som tvrdo. ,,Koľko?" Spýtala som sa, očakávajúc jeho odpoveď, ktorá sa predsa dostavila, no bola bolestivejšia, ako som si myslela.

,,Pol roka... Aspoň toľko som o tom vedel ja."

Mala som pocit, ako keby mi vyťal facku. Ľútostivo sa na mňa zadíval a napokon odišiel. Cítila som znova tú bolesť. Hlava sa mi zakrútila, takže som sa po stene zviezla na zem.

Slzy sa mi kotúlali po lícach a ja som si v šoku prikryla ústa rukou. Moje celé vnútro sa zachvelo, až nakoniec zo mňa vyšiel pridusený vzlyk. Toľko otázok sa mi hromadilo v hlave, až mi v hlave skrsla jediná veta.