Jahodový Dážď ✔

XLI. Prípravy

,,Jeden dobrý rozhovor je pre človeka ako životabudič."

| XLI. Prípravy |

Málokedy som mala žalúdočnu nervozitu... Čo to kecám? Neustále mám trému a strach... Dnes to bolo tak šesťkrát násobné. Mihom som sa pozrela na hodiny a zistila, že mám ešte hodinu času. Bola som už namaľovaná, mala som spravené i vlasy, všetko. Už mi zostávali len obliecť šaty. Cítila som, ako mi je zle... Tak nervózne zle, že máte až takú trému, že máte pocit na odpadnutie.

Pre istotu som skontrolovala šaty na mojom vešiaku, zavesené na skrini. Potom som si vzdychla a pozrela sa na seba do zrkadla. Nevyzerala som zle, musím uznať. Jemný makeup, vlasy natočené a polovica zapnutá do jednoduchého copu... I tak ma neopúšťala tréma. Chcela som podľahnúť ešte väčšej zúfalosti, lenže som započula klopanie na dvere.

,,Áno?" Povedala som, aby dotyčný mohol vstúpiť dovnútra. Bol to otec. Okamžite sa na mňa povzbudivo usmial.

,,Tak ako to ide?" Spýtal sa ma smelo. Povzdychla som si a mykla plecami.

,,Relatívne dobre, len musím ignorovať ten fakt, že mám neskutočný strach a trému," priznala som sa. Zavrel za sebou dvere a prišiel ku mne, kde ma stisol v jeho náručí.

,,Ach oci," vzdychla som. Dlho sme sa nerozprávali, neobímali. Nevedela som prečo, no chýbal mi, moc mi chýbal.

,,Pamätám si, ako si bola to malé dievčatko, ktoré sa na mňa pozeralo s tými veľkými očami.  Bolo to len teraz, keď od nás Brendon odišiel... A teraz ty už o rok končíš strednú, Alice má už po promóciach... Už nie ste také deti... A zachvíľu odídete úplne a my s mamou zostaneme sami."

Ľútostivo som sa na neho pozrela.

,,Oci to nie je pravda. Nebudete sami... Stále budete mať nás, i keď nebudeme bývať s vami." Pokrútila som hlavou a opäť ho stisla v náručí. Keď sme sa od seba odtisli, spolu sme si sadli na moju posteľ.

,,Si už veľká, Jully," začal s povzdychom. ,,Strašne rýchlo ubehol ten čas. Bola si len malinké bojazlivé dievčatko, ktoré sa bálo pavúka na stene a zobudilo celý dom, keď ho uvidelo," povedal. Zasmiali sme sa nad tou spomienkou.

,,No ale čo som chcel... Si už dospelá. Už nejakú tu chvíľu máš devätnásť. Máš frajera, o rok končíš strednú... Ach jaj, je mi ľúto, že v poslednej dobe sme sa nejako nedostali spolu na nijaký výlet alebo nákupy, ale slubujem, že pôjdeme nabudúci víkend. Prevezieme sa na naše obľúbené miesto, nakúpime zase nejaké kraviny, zoberieme tony jedla a zakončíme to nejakým romantickým filmom, pri ktorom budem plakať viac ako ty," povedal. Pokrútila som nad ním hlavou, ale na perách sa mi rozplýval úsmev.

,,Dobre oci," pokývala som hlavou. ,,Teším sa. Môžeme stráviť spolu celý deň. Predsa škola mi už oficiálne dneska končí, nie?" Zaradovala som sa. Tento raz nadomnou pokrútil hlavou on.

,,Tak tá dojímavá časť by bola za mnou," povzdychol si a utrel si z čela imaginárny pot.

,,Takže na plese žiadné drogy, ani alkohol ak nebudeš mať zabezpečený triezvy odvoz... Hlavne si to uži, snáď na teba Lucas dohliadne," povedal. Podozrievavo som sa na neho pozrela.

,,Ty si si ho nejak obľúbil," povedala som neveriacky. Prevrátil nadomnou očami.

,,Tak asi že, keď má viac rozumu ako moja dcéra," zavtipkoval. Okamžite som sa na neho ublížene pozrela. Aj tak som sa rozosmiala, spolu s ním.

,,Ale tak kto by si toho chlapca neobľúbil, keby sa mi tak dobre staral o dcéru?" Spýtal sa, no nečakal na odpoveď na jeho rečnícku otázku.

,,Tak dlho som ťa nevidel takúto šťastnú, Jully." Pohladil ma po líci. ,,Prospieva ti ten vzťah. Inak by som vám to tak nepodporoval. Ale keď je moja dcéra šťastná, aj ja som."