Jahodový Dážď ✔

XVIII. Treštiace sa srdce

,,Hnev je len úbohá zásterka smútku..."

| XVIII. Treštiace sa srdce |

Pospevovala som si nejakú pesničku. Dnes som mala super náladu. Kráčala som do knižnice si pre dávku svojich veršov. S Maxom to sice včera nevyšlo, ale ani jednému z nás to nevadilo. Keď som vošla do knižnice, prekvapivo tam niekto bol. Skúmavo som sa zahľadela na chlapca. Nevedela som, kto to je. V živote som ho nevidela.

V momente sa na mňa otočil.

,,Eh... Ahoj?" Povedala som zmätene. Pozrel sa na mňa začudovane, ale predsa odpovedal.

,,Ahoj," povedal a obrátil svoj pohľad ku knihe, ktorú čítal. Mykla som nad ním plecami a prišla k poličke. Prebehla som očami poličku, ale moju knihu som tam nevidela. Skúsila som podrobnejšie, ale i tak tam nebola. Porozhliadla som sa po iných poličkách. Márne. Chytal ma strach, že moju knihu nejaká profesorka vyradila.

,,Hľadáš toto?" Spýtal sa ma. Okamžite som sa na neho otočila. V rukách zvieral tú knihu, ktorú som hľadala. Pomaly som sa napriahla po knihe, ktorú mi podával.

,,Ďakujem," povedala som a opatrne zobrala knihu z jeho rúk. Pohľadom som ho povzbudzovala, aby mi povedal to, čo mal na jazyku.

,,Neboj sa, je tam aj tá báseň," povedal mi. Potvora jedna! Ale tak asi nešiel sem s priamym úmyslom si to prečítať. Trochu som na neho zvraštila obočie. Nepáčilo sa mi, že si ju čítal.

Otvorila som knihu a zobrala do rúk papier.

Niekedy si prajem, byť v tom objatí
Doslova, doslova že naveky.
Nemusíš sa triasť, veď ťa držím
Pri tvojom trápení, s tebou trpím.
No dovoľ mi to, čo som chcel posledne
Ak teda svedomie, ťa nedobehne.
Sľubujem ti, dám ti všetky dôvody
Že väčší zmysel dávame spolu ja a ty.

Piatok o tretej, čakám pred tvojim domom.

Zamračila som sa na tie verše. Prišlo mi to nejaké...divné. Ako keby sa mi Lucas snažil niečo naznačiť. Nevedela som, že ako mám na to reagovať. Musím sa ho na to dnes spýtať...

,,Ten chalan ťa očividne miluje," povedal mi neznámy. Rýchlo som sa na neho otočila. Poupravil si šticu blonďavych vlasov a pozrel sa na mňa ľútostivým pohľadom.

,,Ja viem, čo ti chce naznačiť," priznal sa mi. Trochu som sa na neho zadívala a v ten moment mi to v hlave cinklo.

,,Ja ťa poznám," povedala som. ,,Ty si Jake... Ty si hrával s Maxom v tíme." Spomenula som si. Prikývol. Sa mi zdá, že prestal hrávať pred rokom, keď mal úraz s kolenom. Zavrel knihu a postavil sa. Musela som zdvihnuť hlavu dosť vysoko, keďže bol vysoký ako Lucas. Založila som ruky v bok a čakala, čo sa bude diať.

,,Je mi to ľúto... Alebo skôr teba mi je ľúto..." povedal, knihu odložil do police a zmizol preč. Nechápala som, čo sa deje. Nevedela som si vysvetliť nič z toho, čo mi povedal. Vykoľajene som vrátila knihu do poličky a s básňou v ruke kráčala domov. Neustále som zavadila pohľadom o báseň. Nevedela som si nič z toho vysvetliť. Chcela som vedieť, ako sa bude správať... Spýtam sa ho to až potom...

Keď som prišla domov, nevedela som do tretej zamestnať myseľ. Neustále som si prehrávala jeho slová v mysli. Nejako som to vydržala a pristihla som sa pri tom, že presne o tretej som čakala pred domom. Konečne už bolo teplejšie. Mohla som si dovoliť mikinu a koženú bundu, konečne aj tenisky. Čakala som pred domom, kým sa objaví. A skutočne bol pred mojim domom presne. Aj dnes prišiel na aute. Rýchlo som vstúpila do auta.