Jahodový Dážď ✔

XXVII. Hormóny

,,Slová a myseľ možno oklamať, ale telo ani zďaleka."

| XXVII. Hormóny |

Neviem, či som sa cítila sexy, zvodná alebo vyzývavá. Jednoducho som sa cítila pekná. Snáď to stačilo? Mne áno.

Pomaly som si začínala zvykať na ten pohľad na mňa v zrkadle. Dnes som mala oblečenú rifľovú sukňu, čierny priliehavý top a nakoniec veľkú rifľovú bundu, ktorá mi bola príliš veľká, ale to bol môj účel. Vlasy som mala tento raz v drdole, aby mi nezavadzali.

,,Sekne ti to," uškrnula sa na mňa Lis. Potrebovala som ju vidieť, tak som ju zavolala a popri vyberaní oblečenia na dnes, som jej vyrozprávala všetko, čo nevedela. Jej reakcie boli primerané, pretože ona bola v tomto smere veľmi vyspelá. I keď mala hlavu na každú blbosť, vedela, kedy sa ako zachovať.

,,Neprežeň to s alkoholom," pokarhala ma. Pomaly som prikývla, až som si pri ňu sadla na posteľ.

,,Ako to máš s Lucasom?" Spýtala sa ma po krátkej odmlke. Pomaly som sa na ňu pozrela a povzdychla som si.

,,Veď toto, že sama neviem," povzdychla som si. So záujmom si ma obzrela, ale vedela, že sa ešte chystám hovoriť.

,,Neviem, či to je správne..." šepla som napokon. Pomaly sa napriahla po mojej ruke a stisla mi ju.

,,Zaslúžiš si ho a aj on teba. Správa sa k tebe tak, ako Max nikdy... Mala by si mu dať šancu. Ten chalan je úžasný. Porozmýšľaj o tom," povedala mi. Opatrne som prikývla. Skutočne bol niekto, s kým by som si vedela predstaviť čokoľvek. Vedeli sme sa rozprávať o všetkom... On je popravde ten, do ktorého by som sa chcela zamilovať. Ale úprimne som sa ho bála pripustiť bližšie. Bála som sa, že ak sa niečo medzi nami stane, moje zlomené srdce to už neunese.

,,Dovoľ mu to."

Nevedela som, čo ma na mysli, preto som sa otázne na ňu zadívala.

,,Dovoľ mu to, aby ti ukázal, čo k tebe cíti. Dovoľ mu to, aby ťa presvedčil, že ho smieš milovať. Nebráň sa tomu. Jully, vidim to na tebe, že keby si to v sebe prekonala, zamiluješ sa až pozauši. Ale chápeš, ten idiot je už minulosťou! Nesmie ťa trápiť a ani ti brániť, aby si si za neho našla niekoho nového. Lucas vyzerá ohľaduplný a podľa toho, ako si mi vyprávala... Čaká len na teba. On to má v hlave vyjasnene, čo chce. Čaká len kým bude mať voľnú cestu. Kým mu to dovolíš. Dovoľ mu to."

Mala pravdu. Mala sakramentskú pravdu ako vždy. Nevedela som v sebe prekúsnuť to, že ma Max podvádzal. A to ma brzdilo, aby som myslela na Lucasa inak ako na kamaráta. Skutočne to u mňa mal naklonené. Bolo to také divné... Spomenula som si na náš bozk, až ma striaslo nad tou predstavou a po šiji mi nabehli príjemné zimomriavky. Áno, skutočne by to mohlo fungovať. Problém bol vo mne. Pretože som si myslela, že to všetko brzdí moje ubolené srdce. No za všetko mohla moja hlava.

,,No tak vidíš," povedala mi Lis. Pretrhla som sa zo svojich myšlienok a pozrela sa na ňu. ,,Čo?" Spýtala som sa. Usmiala sa.

,,Vidím to, ako si teraz nad tým premýšľala. No tak vidíš. Všetko je to tu." Poťukala ma po čele, až sme napokon prepukli v smiech. Pokrútila som nad ňou hlavou, až nakoniec zazvonil zvonček.

,,Vidíš, spomeň čerta!" Zavtipkovala Lis. Nakoniec sme sa pobrali obe k dverám. Keď som otvorila dvere, uvidela som ho. Pomaly som v hlave odsunula všetky zábrany.

A tak som ho videla. S krásnymi plnými perami, rovnými bielymi zubami, ktoré mi ukazoval v úsmeve, kučeravými hnedými vlasmi, ktoré boli strapaté no i za to zlaté. Oblečenú mal rifľovú bundu, čierne roztrhané nohavice.