Jahodový Dážď ✔

XIV. Báseň

„Miluješ, pretože miluješ. Pre lásku niet dôvodu."

| XIV. Báseň |

Sviatky doliehali na mňa o niečo pozitívnejšie. Čas strávený s rodinou mi pomáhal, prekonávať toto obdobie. Lieky som sa snažila čo najviac obmedziť, znížiť dávky. Čítala som knihy po poradí, ako som ich mala v poličke, aby som zamestnala myseľ. Pomáhalo to... Čiastočne. Max sa mi snažil pomôcť, ale ako všetkých som ho odháňala. Viem, že za to nemohol, ale potrebovala som sa cez to preniesť po svojom. Vďaka môjmu melancholickému režimu som prežila celý december bez vážnejších stavov a zrútení. Musela som už nastúpiť do školy. Nielen moja doktorka, ale i moja rodina si myslela, že mi to pomôže rozptýliť sa. Vyhovela som im. Preto som sa práve obúvala do čižiem, aby som sa mohla s Maxom vydať do školy.

Síce som sa cítila o niečo lepšie, no predsa som nevyzerala zdravo. Kruhy pod očami sa nedali zakryť už ani makeupom, nie že by som sa o to veľmi pokúšala... Po precitnutí z myšlienok som sa pozrela na Maxa. Čakal so založenými rukami pred mojim domom.

Po zbytočných pozdravoch ma opatrne chytil za ruku. Neprotestovala som, takže som mu ju stisla a začala kráčať smerom ku škole. Lovila som všelijaké myšlienky, ktoré by neboli tým jedným smerom, ako moja skúsenosť z minulosti, no i tak som na to neustále myslela. V tichu sme prechádzali ku škole a zanechávali za sebou otlačky našich topánok v snehu.

V škole bol ruch ako vždy. Len mihom som sa pozrela na skupinku Maxových kamarátov a bez slova sa od neho odtrhla a pokračovala k svojej skínke. Všetko som si v nej nechala, až na pár učebníc, peračník a liekov, ktoré som si strčila do mikiny. Nefungovalo to tak, že v danej hodine si dám liek. Fungovalo to tak, že som mala dovolené množstvo liekov na hodiny a daný celý deň. Dávala som si ich podľa potreby, čiže vždy keď som dostávala stavy úzkosti, stresu či strachu.

Ignorovala som všetky pozdravy. Neznášala som ľudí, obzvlášť v tomto období.

Mala som problém prežiť hodiny, no predsa som to nejak dala. Vyučovanie sa mi skončilo rýchlejšie, ako som si myslela. Keď som si brala veci zo skrínky, myslela som len na jedinú vec. Že nechcem ísť domov. Nemala som chuť na tie ľútostivé pohľady, otázky ako sa cítim a stále ten istý stereotyp. Viem, že mi to vyhovovalo, no dnes som nemala na to chuť. Napadlo ma, že by som sa prechádzala po meste, ale potom som si uvedomila, že je na to zima. A tak som sa rozhodla ísť na jediné miesto, kde by ma nikto nehľadal. Do knižnice.

Lenivo som kráčala školou. Potlačila som staršie dvere a pousmiala sa nad týmto miestom. Predsa mali knihy čaro. Vo vzduchu som cítila ich vôňu. Položila som si vak na zem a prehliadla si police. Nemohla som si pomôcť, ale i tak som zablúdila k jednej jedinej. Pomaly som ju vytiahla spomedzi ostatných a sadla si s ňou na zem. Pomaly som prebehla prstami po všetkých stranách, ale všimla som si, že v knihe je niečo opäť založené. Do ruky mi dopadol zložený papier. Keď som ho otvorila, spoznala som nielen to, že to bola báseň, ale i to písmo mi bolo známe.

Len dve slová na opis nej by boli
Prvé by som povedal jahody.
Nielen že jej pery farbu takú mali
Ale jej vlasy neraz tak voniali.
Druhé by som dážď zvolil
Roztržitá ako búrka, nejeden by privolil.
Preto inak ju nazvať neopováž
Nijak inak, len jahodový dážď.
I keď jej pery neboli mnou ochutnané
Zaiste sú ako jahody sladké
A tak len zaspávam s tou myšlienkou
Opojený neokúsenou príchuťou.

Nevedela som sa striasť úsmevu. S istotou to napísal Lucas. Kto iný by to napísal a sem vložil? Nechápala som, no preto som si báseň prečítala snáď štyrikrát.