Jahodový Dážď ✔

IV. Pochyby

„Tým najkrajším snom lásky je vernosť."

| IV. Pochyby |

,,Máš strach?" Spýtala som sa zamyslene Maxa, keď sme ruka v ruke kráčali do školy.

,,Ani nie," mykol plecami, pretože vedel, na čo pýtam, i keď som otázku nesformovala úplne konkrétne.

Max bol v poslednom ročníku a i keď bol sotva koniec septembra, aj tak to bolo celé už nebezpečne blízko.. Vianoce prefrčia rýchlo ako každý rok a ani sa nenazdáme a bude prestupovať pred komisiu.

,,Čo bude po tomto roku?" Šepla som, pretože sa mi Max zatiaľ nezdôveril so svojimi plánmi do budúcnosti, ktorých som sa popravde trochu aj obávala, keďže som nechcela byť prekážkou v jeho snoch. Neboli sme spolu až tak dlho a asi by som pochopila, keby sme sa rozišli. Nebudem ho predsa obmedzovať jeho budúcnosti. 

,,Neviem, Jull... Asi by som po skúškach chcel cez leto zostať ešte v meste a potom niekam vypadnúť, rozhliadnuť sa..." mykol plecami. Počula som z jeho hlasu zamyslenosť.

,,A čo my dvaja?" Spýtala som sa a zahľadela som sa na naše spojené ruky.

,,Nevravím, že chcem odísť, jednoducho sa len porozhliadnuť, nie na stálo odísť od teba... Nenechal by som ťa tu, len nemôžem nič nerobiť, mama by ma za to zbila, keby som im doma skysol ďalší rok," zasmial sa a ja som len prekrútila očami, no moje obavy to v žiadnom prípade nezahnalo. Mal právo na vlastnú budúcnosť dokonca aj keby mala byť bezo mňa. Bez ohľadu na to, ako veľmi ho ľúbim, som ochotná sa ho vzdať, ak bude šťastný...

,,Zatiaľ nie je nič isté, boh vie, či spravím skúšky," zasmial sa a ja som na neho hodila škaredým pohľadom. Potriasol hlavou a otvoril dvere od budovy, čo nás privítal ruch chodieb našej školy.

,,Max!" zakričal na neho jeden z kamarátov, čo som presne vedela, že s ním nejdem ďalej k jeho skupinke kamarátov. Boli to futbalisti, sukničkári, ktorí milovali rýpať do dievčat, ktoré boli z nich paf, ale ja som na ich strane nebola, ak sa nerátal zápas, kedy som fandila Maxovi a nebola som taká krava, že by som podporovala len jeho, nie celý tím.

,,Pokračujem ďalej, nemám dnes chuť na Harryho blbé poznámky," zamrmlala som, Max sa ku mne otočil a jemne ma pobozkal na pery.

,,Prídeš zajtra pozrieť na tréning?" Spýtal sa a ja som si uvedomila, že práve zajtra som chcela ísť do knižnice. Viem, mala by som mať v prioritách môjho priateľa, ale pozerať sa na neho, ako sa potí na tréningu, nie je veľmi záživné. Moje knihy boli viac zaujímave. 

,,Je mi ľúto, zajtra nemôžem, ale sľubujem, že nabudúce prídem aspoň na chvíľu," usmiala som sa na neho a ešte raz priložila pery na tie jeho, pričom som sa jemne podvihla na špičkách, pretože bol odo mňa vyšší.

,,Dobre teda... Ľúbim ťa," skrsol mi na tvári opätovný úsmev. ,,Aj ja teba... Vidíme sa neskôr," povedala som mu a nakoniec sme sa oddelili a ja som začala kráčať ku svojej skrinke. 

Spravila som rýchly švih s číslami na zámočku a moja skrinka sa otvorila.

,,Ten Harry je jednoducho, aaahh!" Zakňučala z druhej strany skrinky nejaká dievčina, pričom som sa musela nakloniť, aby som dovidela za otvorené dvierka, keď mi až teraz došlo, že tie slová boli adresované mne, od jednej nízkej blondínky s modrými očami.

,,Ako tvoja najlepšia kamarátka, Lis, ti odporúčam ísť od toho idiota čo najďalej, pretože sa s tebou len pohrá a potom ťa odhodí," povedala som jej, keď si urazene založila ruky na hrudi.