Jahodový Dážď ✔

XXXVIII. Smola

,,Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najskôr sám sebou."

| XXXVIII. Smola |

Po skvelom víkende sa mi nevracalo do školy dvakrát radostne.

Rodičia sa netvárili, že by čokoľvek tušili, čo za deň je, no nechala som to tak. Vyštartovala som z domu pomerne neskoro, takže som si musela trochu pohnúť, aby som stihla školu. Moje podpädky na nohách zrovna neuľahčovali situáciu, no do školy som napokon dorazila skôr, ako obyčajne. Dnes som sa nevyobliekala len tak. Mala som na sebe ihličky, a pekný čierny overál na ramienka a aby mi nebola zima, mala som aj rifľovú bundu. Prekvapivo bol apríl teplejší ako obyčajne býval. Jemne som si poupravila rozpustené vlasy a vkročila do školy.

Veľa ľudí mi podarovalo prekvapený pohľad. Chlapci, ktorí sa na mňa usmievali, zaisto nevedeli ani moje meno, no i tak som sklopila zrak. Mohla som sa tak cítiť! Mala som narodeniny! Krásnych devätnásť... Chcela som povedať sladkých, ale to by som musela mať šestnásť.

Cítila som sa nielen pekná. Ale aj šťastná. Pri spomienke na Lucasa som sa usmiala a moje vnútro trepotalo. Cítila som sa... zamilovane. Spomalila som v chôdzi, keď som si to uvedomila... Zamilovala som sa do neho? Skutočne ho milujem! Po tvári sa mi rozlial úsmev. Nesmela som to náhliť, no vedela som veľmi dobre, že Lucasovi začínam lásku opätovať.

Otvorila som skrínku. Vypadlo na mňa niekoľko malých prianí od spolužiakov a iných študentov. Usmiala som sa nad tým. Dnešný deň sa nemohol pokaziť! Teda aspoň som v to dúfala.

,,Sa nejako príliš cítiš v tých šatoch," zasipel na mňa známy hlas. Povzdychla som si.

,,Čo máš za problém, Max?" Spýtala som sa ho. Ani mi to nepríde, že vyše dvoch mesiacov už nie sme spolu.

,,Premavaš sa tu ako na móle," skonštatoval a obhliadol si ma. Bolo mi to nepríjemné. Komu by nebolo? Práve teraz sa totiž rozhodol, že ma chce ponížiť a zneistiť, no nechcela som mu dať takú príležitosť.

,,To nie je viac tvoja starosť," zasipela som. Išla som odísť, lenže ma surovo zdrapil za zápästie.

,,Pusti ma," varovala som ho.

,,Ty si moja starosť. Jully ty si moja," preťal cez zuby. Šklbla som sebou, no stále ma zvieral príliš silno, až ma zápästie začalo bolieť. Narastal vo mne pocit nechuti. Nevedela som, ako reagovať.

,,Nie som tvoja už pekne dlhú chvíľu. Už nie si súčastou môjho života a ani ja nie som tou tvojou. Čas to pochopiť," povedala som, no opäť moje slová na neho nijak nezapôsobili, už len z princípu, že vyzeral divne. Vyzeral že...

,,Ty si hulil?" Spýtala som sa neveriacky. Zrazu mi všetko zapadlo do koľají. Vždy bol nahnevaný a toxický, keď si dal trávu. Neznášala som to na ňom, lenže to je u nás legálne, nebola som o tom až taká skeptická, lenže by to nebolo až také zlé, keby to na ňom nerobilo takéto divy.

,,Ty si môj majetok, rozumieš?" Zavrčal na mňa. Skutočne som sa mu snažila vytrhnúť, no vôbec sa mi to nedarilo.

,,Barton pusti ju, inak si zahrávaš s vlastným zdravím."

Vedela som, že sa schyluje v niečomu veľmi zlému. Lucas, stál vyrovnane, päste zatnuté a v očiach mu tlel oheň. Max ma skutočne pustil. Vedela som, že Lucas je príliš múdry na to, aby nevyvolal bitku. Len som sa modlila, aby si Max nezačal do niekoho, kto je viditeľne... silnejší.

,,Ale ale, slávny Manson," povedal Max posmešne. ,,Už si prehol moju bývalú? Mne totiž nejako nechcela rozpučiť nohy, kto vie, ako to je pri tebe," zasipel na neho. Videla som, ako sa Lucas premáha, aby mu nevystrelila ruka, no reagoval vcelku kľudne.