Jahodový Dážď ✔

XLIV. Leto s oblakmi

,,A tak každý jeden deň, keď moju myseľ nechám na pospas mojim myšlienkam, zistím, že stále cítim bolesť."

| XLIV. Leto s oblakmi |

Jeden bezpečnostný pás. Jeden posratý kus látky. Mohol žiť. Mohol žiť... Na nešťastie ho pri náraze nič nedržalo, takže rovno preletel cez sklo, ktoré ho tak porezalo, že vďaka masívnemu krvácaniu bol mŕtvy do troch minút. Mal smrteľné zranenia. A ja som pri ňom mohla ležať tiež, keby som si nezapla ten pás, ktorý si on nezapol.

Nie je ani možné, ako sa zlé môže rýchlo stať. Moja bývalá láska života bola preč. Bol navždy preč a ja som s tým nič nemohla spraviť. Mohla som sa pozerať len na tie tváre plné smútku, ktoré neprežívali takú bolesť ako ja. Zomrel kvôli mne. Keby som mu neodhodila tú ruku, mohol žiť. Mohla som za to. Vyčítala som si to.

Je to veľmi ťažké... Zabudnúť na niekoho. Je to samozrejme rozdiel, keď sa s tým človekom rozídete a keď zomrie. Tú bolesť, čo som vtedy cítila... Bolo to len percento z tej, čo som cítila teraz. Mala som v hlave všetky naše spoločné spomienky, ktoré mi opäť vtlačili slzy do očí. Ako mi chýbal. Bolo mi jedno, či ma podviedol. Teraz by som ho tu mala najradšej živého. V ten moment by som mu odpustila aj niečo, čo neurobil.

,,Dnes sme sa tu zišli, aby sme dali zbohom ďalšiemu anjelovi, ktorý sa vybral do neba," začal farár. Okamžite som prepukla v plač. Márne som sa snažila zadusiť moje vzlyky do rukáva svetra. Hlava sa mi zakrútila a ja som sa oprela do Lucasovej hrude. Súcitne sa na mňa pozrel a stisol ma.

,,Maxim William Barton... Chlapec, ktorý mal toho pred sebou veľa..." rozplakala som sa ešte viac. On zomrel v deň, kedy oficiálne ukončil strednú školu. Zadusila som vzlyky do Lucasovho saka, za čo mi neskôr nepoďakuje, no i tak mu to bolo asi jedno. Farára som nepočúvala. Beztak som plakala dosť, nepotrebovala som viac. A práve v tú chvíľu, keď som precitla, som započula moje meno.

,,Mohol by som poprosiť Jully Lawsonovú o pár slov?" Zaznelo do ticha. Tušila som to. Lucas sa na mňa ustarostene pozrel, no prikývla som na znak, že to zvládnem. Nakoniec som sa od neho odtrhla a prišla ku stupienku. Oprela som sa oň lakťami a zadívala sa naôkol.

,,I keď je leto, neskutočne sa dnes mračí," zamrmlala som a smrkla.

,,Aj Max bol taký," povedala som. Hlas sa mi triasol a čochvíľu sa rozplačem úplne. Preto to zo seba vysypem čo najrýchlejšie.

,,Bol leto s oblakmi. Navonok bol pekný a usmievavý chlapec. Mal rád zábavu, dievčatá a futbal. Málo ľudí ho poznalo tak, ako ja... Max nebol vždy vysmiaty. Nemal vždy dobrú náladu. Skutočne aj on mával zlé dni, že sa cítil hrozne... A tento raz sa cítim hrozne ja. Pretože viem, že keby som v aute nezareagovala tak prudko, nestalo by sa to. Neviem, čo mám viac povedať. Viem len že to bude bolieť. Bude to bolieť i o pár rokov, len menej... Možno si poviete, že Max Barton nestál za veľa. Sukničkár, ktorý neprejavoval city. Ale on ich mal. Skutočne mal city. Takže nech už bol Maxim Barton akýkoľvek... Viem, že vo vnútri bol stále ten malý zraniteľný chlapec, ktorý potreboval lásku. Iste, nebol taký svätúšik. Ale nač už mu vyčítať niečo, za čo sa vám už neospravedlní. Niečo, čo už je podstatne jedno. Tak to všetci zahoďme a pozrime sa na neho ako chlapca, ktorý bude chýbať na chodbách školy, futbalistu, ktorý bude chýbať na trávniku, syna a brata, ktorý bude chýbať v dome. Nech nám chýba len to dobré..." dorečila som. Hlas sa mi celý čas triasol a nedokázala som spočítať ani množstvo sĺz, ktoré sa mi valili po lícach. Moje srdce trešťalo, ale nevýdaným spôsobom. Takúto bolesť som ešte v živote nezažívala. A chcela som, aby sa čo najskôr skončila.