Jahodový Dážď ✔

XIX. Alkohol

,,Aj bolesť je ako droga. Má na vás silné účinky, stále na ňu myslíte a zbaviť sa jej dá ťažko."

| XIX. Alkohol |

Ležala som na posteli. V rukách som žmolila vankúš a nechala sa unášať tou bolesťou. Nevedela som vnímať. Len som ležala a snažila sa vyplakať zo seba všetkú bolesť. Každý jeden pohyb mi pripadal ťažký a namáhavý. Pľúca mi boli sťa v plameňoch, z toho ako často som lapala po kyslíku. Hlava mi išla vybuchnúť. Nevedela som prestať. Furt som myslela na Maxa. Ako dlho to musel s ňou ťahať? Ako mal vlastne to svedomie ma takto klamať? Ľúbil ma vlastne?

Nemala som tú silu, aby som vyhnala tieto myšlienky z hlavy. Opäť mi zazvonil telefón. Keď som uvidela na obrazovke Maxovu tvár, bolestne som zavyla a mobil hodila na druhú stranu izby.

Snažila som sa ukľudniť. Dýchla som plynulo, pomaly som sa ukľudňovala. Síce mi z oči stále vytekali nové prúdy sĺz, bolo mi to jedno. V rýchlosti som si ich utrela a načiahla sa po mobile. Rýchlo som si ho schovala do vrecka, aby som nemusela vidieť správy, ktoré na ňom svietili.

Obula som sa, obliekla som si prvé, čo mi prišlo pod ruku a zbehla dole schodami. Musela som z tadeto vypadnúť.

,,Jully, zlatko..." oslovila ma mama. Zadívala sa na mňa ľútostivým pohľadom. Vedela, že čo sa stalo. Totižto keď som volala Alice, aby po mňa prišla, musela som jej povedať, čo sa stalo. A samozrejme to povedala aj rodičom.

Pokrútila som hlavou smerom na mamu. ,,Nie, mami," šepla som a s novým prúdom sĺz som sa vydala von. Do tváre mi udrel vietor a aj keď bola celkom zima, bola som rada, že som vypadla z domu. Namierila som si to do najbližších potravín.

,,Zasraté slzy," zamrmlala som usmrkane. Znova som si utrela líca a v ten moment som ďakovala za to, že sa nemaľujem.

Do obchodu som vtrhla ako hurikán. Predavačky sa na mňa začudovane pozreli, ale ja som ich ignorovala.

V momente som vrazila do regálu s alkoholom. Neobhliadala som sa dlho a usmrkane si zobrala do ruky fľašu vodky. Prišla som k pokladni a položila ju na pult. Stále som sa nevedela zbaviť sĺz. Znova mi zavibroval mobil a keď som uvidela Maxovu fotku, bolestne som sa zatvárila a snažila sa potlačiť bolestný vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Predavačka si to zrejme všimla a ľútostivo sa na mňa pozrela.

,,Rozchod?" Spýtala sa ma opatrne. Zahryzla som si do pery a tŕpko prikývla. Znova sa na mňa ľútostivo pozrela a spod pultu vytiahla čokoládu.

,,To máš na zlomené srdce," pošepla mi a čokoládu mi vložila do rúk. Pousmiala som sa na ňu a priložením karty zaplatila alkohol.

V živote som nepila, ale bolo mi známe, že alkohol je dobrým spoločníkom. Bolo mi to jedno. Chcela som sa len zbaviť tej bolesti. Znova mi zavibroval mobil. Už som sa nahnevala.

,,Môžeš mi už prestať volať?" Zasyčala som do telefónu.

,,Nechápeš, že ťa nechcem už ani počuť? Skončili sme," povedala som prekvapivo kľudným hlasom.

,,Jully, ale no ták! Ja ťa ľúbim!" Povedal zúfalo. Znova som v sebe dusila vzlyk. ,,Ako dokážeš takto nechutne klamať?" Spýtala som sa neveriacky. ,,Nechcem skutočne vedieť, koľko si to s ňou ťahal. Povedala som ti toľko razy, že ja ti nebránim si nájsť niekoho nového. Ale nie za mojim chrbtom. Určite ste spolu aj spávali. Prepáč mi to, že som sa slávnemu Maxovi Bartonovi nehodila na posteľ a nerozpučila nohy. Ale tak čo som mohla čakať... Raz sukničkár, navždy sukničkár," zamrmlala som a zrušila hovor. Kráčala som až do parku, kde som si sadla na najbližšiu lavičku. Pomaly už začala byť tma, ale to mi nevadilo.