Lost Dream (Fanfiction for Asgard)✅

13. Šutre

THÓR

Už od tej záhadnej bitky prešlo niekoľko týždňov.

Keďže sme Ázgardania netrvá nám dlho uzdraviť sa.

Sif je už skoro v pohode aj keď ešte potrebuje nabrať síl a Rosalind teraz trénuje dva krát toľko čo predtým.

Stále si nie sme istý čo bolo v tej látke ktorú Ros strekli ale podľa mňa tam bolo niečo čo vyvoláva hiperaktyvitu. Ros je teraz jak veverička.

Vždy keď ju chcem nájsť idem na cvičisko. Preto som sa tam vybral aj teraz.

Asi som si nevibral najvhodnejšiu chvíľu. Práve mala zaviazané oči a trénovala si bojovú zostavu.

Meč sa pred ňou iba myhal a na tvári mala vážny výraz. Od tej nehody je stále taká. Už sa neusmieva ako zvyčajne a nevtipkuje o všetkom. Už pozná iba tréning a nenávisť voči Kree.

Pristúpil som ku nej a chystal som sa niečo povedať keď sa zahnala mečom za seba a skoro mi urvala hlavu.

,,Hej, hej. Pred tým ako mi odrazíš hlavu by som sa chcel niečo opýtať."

Strhla si pásku a nahodila prekvapený pohľad.

,,Prepáč, nevedela som že si tu. A môžeš sa pýtať."

,,Už je pol hodinu obed a teba nikde. Zase."

,,Nie som hladná." Odpovedala rýchlo a chystala sa stiahnuť si pásku na oči.

Teraz je správny čas. Musím jej mierne naznačiť že už nieje to, čo bývala. Sa zmenila.

,,Ros prosím. Aj Sif niečo urobili a nestala sa z nej vražedná mašina."

Toľko k môjmu miernemu naznačovaniu...

,,Ale ona nebola... načo sa o tom s tebou vlastne rozprávam!? Ustúp pokiaľ nechceš ryskovať úder do hlavy." Znova sa otočila a ja som tentokrát chytil za ruku.

,,Prosím, Rosalind." Chcel som naspäť to veselé, radostné dievča ktorým bola pred tým.

Ale ona sa iba vythla, odkráčala ďalej a pokračovala v tréningu.

,,Čo ti to pomôže!?" Skríkol som na ňu.

,,Keď budú Kree útočiť, tak ma nedostanú." Odpovedala akoby to mala nacvičené.

,,Ja hovorím o tej zlosti. Nechaj si ju na boj, teraz ju nepotrebuješ." Nevzdával som sa.

Znova som ku nej pristúpil aby musela zastať.

,,Nechaj ma." Vravela zlostne.

,,Rosalind odpovedaj mi." Chcel som ju presvedčiť aby bola taká ako pred tým no veľmi som tomu nepomohol.

,,Nechaj ma na pokoji!" Povedala opäť no čo sa stalo teraz som absolútne nečakal.

Priamo medzi nami sa zo zeme vynorili obrovské kamene ktoré boli vo tvare ihlanu.

Chvíľu mi trvalo než som zistil čo sa deje.

,,Rosalind?" Jej tvár bola bledá ako stena a mala prestrašený výraz.

Pomaly sa začali vynárať ďalšie.

,,Rosalind, prestaň!" Prikázal som jej ale ona sa zmohla iba na otázku:

,,A-ako?" Ona vyzerala ešte nechápavejšie ako ja.

,,Rosalind. To robíš ty?" Opýtal som sa pre istotu.

,,A-ano." Tejto odpovede som sa bál. ,,Ale ja-ja nechcem!" Dodala rýchlo.

,,No to mi je jasné ale musíš sa ukľudniť! Mysli na niečo pekné a všetko bude v poriadku!" Asi som na ňu dosť tlačil lebo sa rozplakala.