Lost Dream (Fanfiction for Asgard)✅

24. Súcit

SIF

Vrhla som sa na Lorelaj s dvojsečným mečom. Jej výraz na tvári mi napovedal že to nečakala. Moment prekvapenia sa vydaril!

Ohnala som sa mečom no ona sa úspešne vyhla a pokúsila sa o úder lakťom. Nepodarilo sa.

,,Biješ sa so mnou lebo sa ti nepáči že som s tvojím milovaným alebo že chceš ukázať že si hrdinka?“ spýtala sa provokačne Lorelaj.

,,Pre Haldora to nerobím a ani po reputácii netúžim.“ odpovedala som pravdivo.

Podkopla mi nohy, no rýchlo som sa postavila a boj pokračoval. Treska mnou o stenu, pritisla ma lakťom a chcela mi venovať päsťouku.

,,Ja nehovorím o Haldorovy.“ uškrnula sa. Dobre som vedela koho myslí. ,,Nikdy ťa Thór nemiloval.“

Zazrela som Rosalind. Keby to počula, tak by nebola nadšená. Lorelaj si všimla že nechcem aby to Ros počula lebo sa na mňa uškrnula. Zjavne verila že vyhrá a povie jej to do očí.

Vrhla som sa na Lorelaj mečom keď mi ho schmatla a pokračovala v monológu:

,,A čo s tým robí Sif ktorá sa nikdy nevzdá?“

,,Mlč!“ Ohriakla som ju z kopla ju do rebier čo ju prinútilo pustiť meč. Nechcela som aby takto hovorila so mnou pred Ros. Áno, Thóra som milovala-predtým-ale on a Rosalind sú spolu a nechcem im to kaziť.

,,Prečo si stále tá druhoradá?“ pýtala sa ďalej. ,,Lady Sif.“ vyslovila znechutene moje meno. ,,Veľká bojovníčka s kamenným srdcom ktorá predsa všetko cíti.“

Nahnevala ma. Jej slová vo mne budili hnev aký som už dlho necítila. Vykašľala som sa na techniku či premyslenú taktiku, skrátka som sa na ňu vrhla.

Silno som ju udrela do tváre až sa zatackala  no ihneď sa vzpamätala a vrátila mi to.

,,Mám nový návrh.” začala. ,,Nemá zmysel takto bojovať keď vieme že sme rovnocenné partnerky.”

,,Tak to si mimo.” odsekla som a kopla ju nohou do brucha. Bol to silný kop lebo skončila sedieť na zemi.

Musela si odkašľať pretože to bolo tvrdý pád.

,,Pridaj sa ku mne.” zachrčala keď vstávala.

,,To je vtip?” nerozumela som jej logike.

,,Nechápeš to!?” Zasipela a uštedrila mi ranu do tváre.

Snažila som sa zotaviť no uštedrila mi ďalší úder z ktorého som sa ledva postavila. Opäť ma udrela a ja som sa zvalila na kolená. Túto situáciu využila a chytila na okolo krku. Keby pritlačila, mohla ma omráčiť no ona namiesto toho pokračovala v rozhovore.

,,Je jedno ktorá z nás vihrá.” zašepkala. Týmto slovám som nerozumela ale zahodila som to za hlavu a tresla ju rukou do brucha.

,,Budeš bojovať kým obe nepadneme únavou!?” vyčítala mi.

,,Pokial ťa to má zastaviť, tak neviem prečo nie.” odvetila som pevne a vrhla sa na ňu.

Treska som ju do brucha no ona mi šikovne podkopla nody, obratne mi pritlačila ramená k zemi a aby som sa nehýbala tak si na mňa sadla. Bola som bezradná. Teraz sa už z tadiaľ iba ťažko vymotám.

,,Ešte nerozumieš!?” zrevala na mňa. ,,Niesi nič! Každý si myslí že je niečo viac, no v skutočnosti nieje nič! Ja niesom nič, ani ty niesi nič!” nahla sa naši mňa akoby mi išla povedať celé tajomstvo vesmíru. ,,Vesmír sa o teba nezaujíma, nezaujíma sa o teba nikto okrem tejto hŕstky bláznov. Keď mi pomôžeš, budeš mať aspoň na niečom úspech. Vy bojovníci na Ásgadre po ničom inom netúžite a ty zvlášť.” nachvíľu zmĺkla. ,,Nemám pravdu?”

Mlčala som. Či som jej mala odpovedať? A nakoniec mala vlastne pravdu, to bol na tom najhoršie.

,,Nejdeš si za ničím, iba poslúchaš rozkazy, nejdeš za láskou a stále si nahováraš že to musíš že ťa potrebujú...no pre Ódina si iba obyčajný vojak ktorý môže zomrieť v boji a bude mu to jedno. Si obyčajný bezvýznamý človek tejto rasy a nikdy nebudeš nič viac. Na každého sa raz zabudne, aj na najväčších bojovníkov.”

Po týchto slovách som si uvedomila že má pravdu. Lorelaj si všimla môj výraz lebo urobila vec aká by ma nikdy nenapadla že urobí. Postavila sa a podala mi ruku. Nerozumela som čo tým dosiahla.

Usmiala sa.

,,Aký je tvoj názor?”

Mlčala som. Nevedela som čo jej odpovedať. Pozrela som sa na Ros ktorá sa topila vo vode. Lorelaj si všimla že váham lebo vytiahla meč a prišla mi ho ku krku.

,,Pýtala som sa na názor.” povedala chladne.

Pochopila som čo chce. Vie že by sme bojovali tak dlho že by sme už obe padli preto sa zjavne snažila o moju dôveru, aby som verila jej slovám.

V hlave som si zopakovala čo mi Ódin hovoril keď ma pasoval za bojovníka. Nie, ja ho nesklamem. Tresla som Lorelaj päsťouku no ona mala zjavne viac síl než ja lebo ma odhodila na zem. Snažila som sa rukami vytlačiť no ona má schytila za hlavu a otočila ma na chrbát. Cítila som sa ako koritnačka ktorá sa nevie postaviť.

,,Nikdy nič nedosiahneš keď sa ku mne nepridáš! Čo si kedy v živote dosiahla!? Si obyčajný bezvýznamý Ásgaďan!” snažila sa má presvedčiť.

,,Keby nebolo každého jedného Ásgarďana, nikto by tu nebol.” oponoval som.

,,Ale keby bolo o jedného menej nikomu by to nevadilo a keď sa ku mne nepridáš, tak ich bude o štyroch menej.” povedala mrazivo.

Vedela som že chce mňa a Rosalind zabiť, ale kto bol ten tretí? Thór? Ten je na jej sttasne...Loki? Ten tiež...a ešte je tam ten štvrtý...

Uvidela môj spýtavý pohľad. Usmiala sa.

,,A ty budeš ako prvá.” zašepkala a natiahla meč k môjmu srdcu...opäť.

V oku sa mi zaleska slza a to Lorelaj rozptýlilo.

,,Žeby sa naša odvážna Sif bála smrti?” Podpichla.

,,Sľúb že Rosalind a tých ďalších dvoch ušetríš.” povedala som ticho.

,,To ti nesľúbim lebo to urobiť musím pokiaľ chcem uspieť, musím urobiť niečo viac, vynaložiť viac síl.” odmlčala sa. ,,Ty by si to mala poznať najlepšie.”

Nechápala som odkiaľ toho o mne toľko vie. No dlho som sa nad tým nezamýšľala. Môžem zachrániť Rosalind a to aj urobím.

Pozbierala som všetky sily ktoré som ešte mala a kopla som Lorelaj. Využila som že sa Lorelaj odo mňa asi na meter vzdialila a zodvihla som meč-teda vlastne jeho polovicu...

Ohnala som sa ním vo viere že trafím cieľ.
No uhla sa, ale nie nadlho. Nohou som ju kopla do rebier a skončila na zemi tak ako predtým ja.

Nôž som jej držala pri hrdle a rozhodovala sa čo urobiť. Myšlienky mi blúdili po mysli. Pomsta by bola sladká, ale musí si odpykať trest. Keď videla že som nerozhodná opäť sa spýtala:

,,Na čo čakáš? Zabi ma!”

Nevšimla som si jej želanie a ďalej mlčala.

,,Žeby mala naša plechová lady aj srdce?” žartovala.

,,Hovorí sa tomu súcit.” povedala som rozhodne a natiahla sa za náhrdelníkom alias obojkom keď sa zrazu Lorelaj uškrnula.

Držala som tú vec v rukách keď Lorelaj pred mojimi očami zmyzmla.

,,Čo to-” vydralo sa zo mňa, no hneď som to pochopila.

Loki!