Lost Dream (Fanfiction for Asgard)✅

36. Lokiho tajomstvo

THÓR

Kráčal som po jemnej, lesnej ceste a prezeral si okolie. Nikde nikto a nič. Ako tu máme niekoho nájsť!?

Ako som kráčal pustým lesom tak som si vspomenul, že Sif hovorila, niečo o tom, že našla Rosalind pri starom altánku.

Toto mi vyhovovalo. Altánok bol jediným oporným bodom lesa do ktorého som sa vedel dostať.

Heimdall ma určite vidí, preto som vedel, že sa nemôžem stratiť.

Roztočil som kladivo a ,odletel' som. Kladivo ma vynieslo nad vysoké stromy a ja som zacítil príjemný vánok vejúci mi do tváre.

Začal som vnímať okolité stromy a prezerať si okolie no všimol som si, že som si nič nevšimol.

Veď altánok bol vždy vidieť! Som snáď krátkozraký? Nevidím ho? Určite tu bol a určite som ho vždy našiel. Nechápal som prečo ho neviem nájsť teraz, no zvalil som to na moju nepozornosť a ďalej hľadal.

Musím ho nájsť! Nemohol predsa zmiznúť! Alebo snáď mohol?

LOKI

Teleportoval som sa na miesto kde veľa ľudí nechodieva pretože je ťažké sa tam dostať. Bol som totiž na ostrove ktorý je dosť vzdialený od zeme.

Porozhliadol som sa okolo seba a presvedčil sa že som sám. Následne som sa však musel rukou oprieť o skalu pretože sa mi zakrútila hlava.

Dnes som už použil veľa mágie, preto som bol vyčerpaný, no musel som to nejako zvládnuť pretože som mal pred sebou ešte kus roboty.

Opatrne som prešiel cez škáru medzi skalami a ocitol sa pred obrím výrom ktorý ma mal preniesť na Chromicu 1.

Vzdialenosť medzi Ásgardom a Chronicou bola veľmi veľká preto najrýchlejšia cesta viedla tadiaľto.

Stačilo skočiť do výru a v najlepšom čase vyskočiť. Stačí totiž sekunda naviac a roztrhá ma na kúsky. Veľmi tadiaľto necestujem preto som si chvíľu nebol istý, no keď som si vspomenul na následky ktoré budú keď nesplním úlohu tak mi to bolo jedno.

Vrhol som sa do náruče smrti a zacítil prudký vietor na mojej tvári. Vystrel som sa a dokorán otvoril oči. Musel som dávať pozor aby som nevyskočil príliš skoro alebo príliš neskoro.

Priestor okolo mňa, bol plný matných, čiernych farieb v ktorých bolo vidieť ako sa vietor rýchlo ženie vpred.

Oči sa mi naplnili slzami lebo mi do nich vial vietor. Na chvíľu som ich zavrel, no ihneď som ich musel otvoriť aby som vedel kde som.

Predomnou sa zjavil pustý povrch planéty. Pripravil som sa a keď som videl že sa za chvíľu priblížim najviac ako sa dá tak som roztiahol ruky a chvíľu ich tak podržal čím som spomalil rýchlosť padania a vzápätí som ich dal čo najbližšie k telu a rýchlo sebou trhol do strany.

Vtedy som sa odklonil z dráhy a vyletel z víru. Bol som asi desať metrov nad zemou a môj dopad nebolo mäkké pristátie.

Dopadol som na ten pustý povrch a na chvíľu zavrel oči. Bol som unavený ostať ležať bola príjemná predstava, no nejaký hlas má z nej vytrhol.

,,Máš to?"

Pomaly som sa lakťami podoprel a pozviechal sa zo zeme. Keď som stál tak som vybral z vrecka hodvábne vrecúško a podal ho osobe čo ma oslovila.

Bol to nejaký Kree a nepochyboval som, že je to ten s ktorým som sa mal stretnúť. Kree vrecúško otvoril a vysipal jeho obsah do svojej ruky.