Lost Dream (Fanfiction for Asgard)✅

40. Pod zemou

ROSALIND

Nedokázala som tomu uveriť! Ten hlas...ako som mohla niečo také urobiť!? Mala som sa radšej trápiť v tej bolesti ale toto...Čo som to urobila!? A čo ak ma videl Heimdall!? To akože ja teraz spolupracujem s Kree!? S otcovím najväčším nepriateľom!?

Povzdychla som si a hlavu hodila do rúk a ľahla si do postele.

,Páčil sa ti výlet?' opýtal sa panovačne hlas.

Premkol ma hnev. On sa mi ešte aj vysmieva! Keby bol ten hlas hmotný tak je už pretrhnutý na polovice! Tým slovom výlet totiž myslel nedobrovoľná, prinútená vychádzka sprevádzaná výčitkami svedomia, strachu a bolesti. Čo v preklade znamená vlúpanie.

Aby som to objasnila tak posledných šesťdesiat minút som strávila zakrádaním sa po chodbách, veľmi, veľmi dlhým snažením sa o otvorenie dverí pomocou mysle, hľadaním akejsi knihy a vrátením sa do mojej izby.

No vráťme sa k bodu hľadania tej knihy. Ja som totiž musela ísť do knižnice, samozrejme aby toho nebolo málo tak to musela byť práve zakázaná časť.

Keď som prišla do knižnice tak mi hlas nariadil aby som otvorila dvere pomocou mojich schopností, no samozrejme ja, najväčšie drevo som to nevedela a dvadsať minút som tam stála a dumala nad tým ako to uskutočniť.

Nakoniec po dlhom snažení zámok povolil a mohla som sa tam dostať. Jupí! (Ako pre koho jupí)

Opatrne som vošla a zavrela za sebou dvere ktoré ma hlasnými protestami presvedčili o tom, že niečo namietajú.

Nevenovala som im pozornosť a snažila sa čo najrýchlejšie nájsť tú knihu a dostať sa preč kým si ma niekto nevšimne.

Začala som sa rozhliadať po zaprášených poličkách keď som začula ako sa niekto snaží dostať sem cez okno.

Zvedavosť mi nedala a vydala som sa k oknu. Zo začiatku sa nič podozrivé nedialo preto som podišla bližšie a dotkla sa rámu okna.

No to bola chyba. Hneď ako som sa ho dotkla som počula ako niečo vonku prasklo a spadlo na zem. Zapozerala som sa na to a zistila že všetky barikády pomaly padajú. To som urobila ja?

Od okna som pomaly odstúpila. Nie, to som nemohla urobiť ja. Odrazu som zazrela ako niečia ruka vyberá z okna sklo a postupne sa snaží dostať sem.

Na nič som nečakala a ukryla som sa za nejaké regále kníh. Narobila som pri tom rachot takže osoba si ma isto všimla, no nevenovala mi veľa pozornosti. Namiesto toho sa začala hrabať v knihách a nejakú hľadať.

Nakoniec však omylom vrazila do poličky s knihami za ktorou som sa ja schovávala a knihy z nej popadali. Skrčila som sa aby ma nevidela, no ani tak som mala nervy natiahnuté, že by sa na nich dalo zahrať.

Jedna kniha sa však zakotúľala ku mne a ja som ju nohou stiahla bližšie. Rýchlo som si prečítala názov. Bolo tam: Pod zemou

Hlas mi povedal nech knihu ihneď zoberiem a zdrhám odtiaľ. No načo mi je taká kniha? Nemienila som sa s ním hádať, preto som schmatla knihu a rýchlo sa presunula ku dverám.

Záhadná osoba zjavne tiež našla čo hľadala pretože sa začala vytrácať oknom preč.

Kto to bol? Nemala by som to oznámiť otcovi? Jasné. Ide sa za ním! Ako by som mu to asi tak povedala!? Jéj, ahoj oci! To je ale náhodička že sme sa stretli tu na tomto mieste kde si skoro stále. Vieš ja som dnes bola vo svojej izbe a uvidela som ako bol niekto v zakázanej časti knižnice aj keď som v nej nebola. Vieš to je telepatia. Ale ja som tam nebola, ja som to nevidela, takže nič...

Pri týchto myšlienkach som prešla cez dvere a uistila sa že tam nik nieje. Opäť som sa pokúšala dostať zámok do pôvodnej polohy.

Keď sa mi to konečne podarilo tak som sa rozbehla do svojej izby. Na chvíľu sa mi zazdalo že ma niekto volá, no tak som sa bála, že som to akosi prepočula a teraz som tu. Ležím na posteli a vstrebávam čo sa teraz stalo.

,Otvor tú knihu.' prikázal hlas a ja som musela počúvnuť. Otvorila som ju a začala v nej listovať.

,,Hľadáme niečo konkrétne?" opýtala som sa nahlas.

,Nájdi uhlík.' povedal a ja som nalistovala stranu kde bolo napísané Ložiská uhlíka.

Začala som čítať. Bolo tam presne napísané kde sa uhlík nachádza a s hrôzou som zistila, že keby chcel niekto ten uhlík nájsť tak by musel Ásgard priam prepoliť na polovice.

Keď sme už ,mysleli' o uhlíku tak som si vspomenula že aj tie moje šutre ktoré tak s obľubou vyhadzujem do vzduchu sú z uhlíku.

Hlas to ihneď postrehol a začal sa ma vypytovať či ich už odstránili. Odpovedala som, že nie, no hlas vedel že viem niečo viac tak som musela vyzvoniť, že sa nachádzajú v podzemí hradu.

Bála som sa preduchy toho čo ma čaká, no hlas aj tak vyslovil to, čoho som sa najviac obávala.

,Donesieš mi ich.'

SIF

Stále mi zneli v hlave Ódinove slová. Triasla som sa od strachu a všimla si, že Fandral na tom nieje o nič lepšie.

Hodil po mne prosebný pohľad a ja som mu ho vrátila. Ani jeden z nás nechcel povedať lož, no nemohli sme povedať ani pravdu.

Začal ma oblievať ľadový pot a Fandral zatínal päste od tuhého rozmýšľania výhovorky. Chcela som urobiť to isté ale môj mozog sa vypol, nedokázala som normálne rozmýšľať.

Napätie vzrastalo Ódin chcel vedieť odpoveď no ani jeden z nás nedokázal odpovedať.

Otvorila som ústa a vydala zo seba traslavím hlasom:

,,Ja- teda my-" tu som bola nútená prestať pretože sme začuli ako sa rozleteli dvere a niekto rýchlo pristúpil k Ódinovi.

Bola to Frigga. Náhlila sa k Ódinovi a hneď na neho vychŕlila prúd slov. Niečo v tom zmysle že je celí Ásgard v nebezpečenstve a musí s ňou hovoriť.

,,Isteže." prikývol. ,,A vy dvaja môžete ísť, inak keby ste chceli tak som sa rozhodol, že vám sprístupním zakázanú časť knižnice, sme totiž v ťažkej situácii a vám dvom verím."

Keď toto dopovedal tak som mala chuť skákať vysoko až by som prerazila strop, no Ódin by ma vtedy vyrazil preto som to nespravila.

S Fandralom sme z tadiaľ rýchlo zdúchli. Keď sme boli von z hlavnej siene tak sme začali skákať od radosti.

,,Áno, áno, áno!" tešila som sa. ,,Jupiiiii!"

Viete si predstaviť moji radosť keď som zistila že žiadne väznenie sa nekoná a že sme v suchu.

,,Dobre, tešenia je už dosť. Vidíme sa zajtra." vyhlásil Fandral s úsmevom a odkráčal do svojej komnaty.

Zaželala som mu dobrú noc a tiež som sa vydala do svojej izby. Nepochybovala som že Fandral bude ešte skákať na posteli od radosti. Ani jeden z nás nemal záujem tvrdnúť vo väzení.

Keď som vošla do mojej izby tak som sa vykričala do vankúša a dúfala že má nikto nepočul.

Prepáčte, že som kapitolu nevidala včera ale nestihla som. Túto chybu som napravila až teraz a dúfam že vám to nevadí. ;) Ďalšiu kapitolu môžete očakávať do utorka. Pekný deň.❤️