Klamstvom Rozdelení ✔️ ( PREBIEHA OPRAVA 🔧 )

28

Caroline
...................

Už je to presne päť mesiacov, čo som odišla z nemocnice, bez stopy, bez rozlúčky.
Presne som si všetko naplánovala do bodky.
Nemala som veľa času, nemohla som ho strácať s tým že si pôjdem po veci domov.

Stačili mi moje osobné veci ktoré som si vedela pobaliť ešte v nemocnici,  bola tam aj moja peňaženka a všetko v nej. Nastúpila som do taxíka a dala sa odviezť na letisko. No ešte pred tým ako som si išla kupovať letenku niekam, som si išla najprv vybrať hotovosť z účtu. Mala som tam nepeknú veľkú sumu ktorá by mi mohla stačiť na dosť dlhú dobu bez toho aby som pracovala.

Po vybratí peňazí som kartu zlomila a hodila do koša. Nemohla som riskovať že by som ju niekde použila a podľa toho by ma vystopovali. Musela som byť hrozne opatrná, všímavá a byť na všetko pripravená. Musela som byť v strehu. Čakala som v rade a rozmýšľala, kam by som mala ísť ? No zrazu mi do hlavy vpadol nápad, čo tak Rusko ? Hej viem, môj otec je z Ruska ale tam by ma predsa nehľadal, nemal by ako prísť na to že som akurát tam.

Takže som si kúpila letenku do Ruska, presnejšie do Moskvy. Po dvoch dňoch som odtiaľ zmizla a prenajala som si pekný bytík, v meste Omsk. Bolo to tu nádherné, bývala som priamo pri námestí, začala som aj pracovať v jednej malej kaviarni. No potom prišiel zvrat. Otec ma hľadal, Klaus ma hľadal a všetci naokolo. Klaus sa mi stále snažil aj dovolať, no nikdy som to nezdvihla, často mi aj písal ale neodpovedala som, iba jeden jediný raz som mu odpísala, aj to len zo zúfalstva a pocitu že mi hrozne chýba.

Klaus / ,, zase si odišla bez slova, zase si ma opustila, ani mi neodpisuješ ani mi nezdvíhaš, si aspoň v pohode ? "

Carol / ,, to že niekto odíde, neznamená že ťa opustil, no v tomto prípade som opustila aj sama seba, som v poriadku, prestaň ma hľadať, nenájdeš niekoho kto nechce byť nájdení. "

Po tejto správe som musela zničiť kartu a aj telefón. Nechcela som aby ma vystopoval. Vždy keď som išla von na ulicu, som si dávala veľký pozor, všímala som si veci, ľudí a všetko naokolo ako nikdy v živote. Otáčala som sa, sledovala pohľady ľudí, reč ich tela.

Po pár dňoch po tom čo som začala pracovať v kaviarni na námestí, som stretla svoju dávnu najlepšiu kamarátku zo školy, bolo neuveriteľné že sme sa stretli práve tu. Zistila som dosť nových vecí o nej. Napríklad to, že sa vydala, a nie len tak za hoci koho, ale za mafiána ktorý bol poskokom môjho otca. Bol ako jeho pravá ruka a riadil tu jeho firmy a všetko okolo podnikania, zatiaľ čo môj otec tu nebol.

Stali sme sa zase najlepšími kamarátkami, dokonca som spoznala aj jej manžela ktorý ma naučil za tento čas toho veľmi veľa, ak som nechcela byť odhalená, musela som sa zmeniť a to nie len tak, zmenila som identitu, výzor. Bohužiaľ som teraz už nemala pekné hnedé vlasy, boli prefarbené na tmavú, skoro až čiernu farbu.

John ma toho naučil veľa, ako sa brániť, ako strielať a dokonca ako nedať nepriateľovi poznať svoje pocity, naučila som sa ovládať svoje emócie, byť ako kameň ktorý neprejavý bolesť v prítomnosti človeka.
Videla som ho pri vypočúvaní zajatca ktorý podrazil otca. Videla som ako ho dostal na lopatky a to všetko som sa musela naučiť. Stal sa zo mňa iný človek. No nevravím že lepší.

Žila som v tomto meste dosť dobrý život, aj keď ma skrývanie a hlavne opatrnosť nebavili, chcela som si užívať a tam sa to pokazilo. Pred týždňom som sa išla zabaviť do jedného super klubu ktorý tu v meste majú. Bavila som sa až do tej doby, keď som si všimla podozrivé osoby, tušila som prečo sú tu. No nebola som si v tom istá. Skúmali celý parket, obzerali sa a keď sa jeden z tých troch otočil s hlavou smerom na východ, som mu zazrela v ušiach slúchadlo, neznamenalo to nič dobré. No vedela som že je problém.
Našli ma.

Snažila som sa odtiaľ vypratať čo najrýchlejšie, pod klubom bola pivničná cesta, bolo to postavené ešte pred prvou svetovou, majiteľ to tu potom zrekonštruoval, malo to slúžiť ako rýchlý únik ak by horelo alebo dačo podobné. Išla som ďalej, vyzeralo to tu ako garáž, no videla som predo mnou dlhú, rovnú cestu. Tam je moje východisko.

,, Hej maličká ! Je na čase ísť už domov, nemyslíš ? "  Počula som hlas ktorý sa ozval až moc blízko mňa, toho chlapa som nepoznala.

Ale to nebol môj jediný problém, boli tu traja, presne tí čo boli vo vnútri v klube.

,, Voláš sa Caroline že ? "

,, Nie nevolám " odpovedala som drzo a zdvihla pri tom hlavu a dala im jasne najavo že sa ich nebojím, že ja som tá ktorá u velí.

,, Klamať sa nesmie, maličká "  posmešne sa usmial. A dodal
,, chyďte ju ! " 

Utekať nemalo význam, som skôr človek ktorý zabojuje aj cez mŕtvolu ale neujde.
Vytiahla som si zo zadu schovanú zbraň v džínsoch a jedného postrelila do nohy. Druhého som premohla veľmi ľahko, nadarmo bol vysoký, bol pomalý a v tom som využila svoju šancu. Tretieho som omráčila, chytila som ho zozadu okolo krku, dusila som ho pri mojej ramenéj a vretennej kosti až kým nezaspal.

Zmenia som sa.

Už som sa nevolala ďalej Caroline Duckeynova, s priezviskom po mame. Caroline umrela vo mne v ten deň, keď nastúpila do lietadla. No v ten deň sa zrodila úplne iná osoba. Osoba menom.... Kristín Kayla Mortag.