Klamstvom Rozdelení ✔️ ( PREBIEHA OPRAVA 🔧 )

32.

Klaus
...............

Sedel som v kancelárií, keď mi zavolal jeden z mojich najschopnejších mužov, bol najlepší v hľadaní nijakej osoby, stačilo mu povedať koho má nájsť a vždy tú osobu našiel, mal prístup k všetkým kamerám na svete, vedel vystopovať úplne každého koho som potreboval nájsť, ale Carol ako by sa pod zem prepadla, od kedy odišla som ju nevedel nájsť, nezdvíhala mi, neodpisovala a nakoniec jedného dňa volane číslo neexistovalo.
Mal som toho všetkého po krk, tak som nariadil Markusovi nech ju vystopuje, do teraz ju stále nenašiel.
Zdvihol som svoj hovor.

,, Áno Markus ? "

,, Prepáčte pane že ruším, ale toto by vás mohlo zaujímať " odpovedal mi do telefónu.

,, Hovor ! " Odpovedal som a čakal že konečne povie niečo, čo ma fakt zaujíma.

,, Našiel som ju pane, záznam z kamery je z pred pár dní, vedela ako na to aby bola nenápadná ale aj tak som zachytil záber kde ju je vidno úplne jasne "

hovoril pyšne ako nijaký páv, vedel som že sa mi s týmto len pchá do zadku, vždy bol dotieravý ale tak tiež vždy odviedol dobrú prácu s ktorou som bol spokojný.

,, Pokračuj..."

Asi od napätia som ani nedýchal, čakal som že povie toho čo najviac, kde ju nás alebo niečo v tom zmysle, musel som sa zo svojho kresla postaviť, prechádzal som sa v kancelárii a ešte stále čakal kým tento tupý idiot konečne dohovorí a prejde k pointe.

,, Kamerové zábery sú z Ruska, presnejšie z najväčšieho  obchodného centra Moskvy ".

,, Takže Moskva, zaujímavé ".

Prešiel som si s rukou po vlasoch a vydýchol vzduch ktorý ma ťažil v pľúcach. Pozeral som sa z okna na idúce autá a potom len do neznáma.

,, Pošli do Moskvy pár našich mužov a choď a nimi aj ty, prehľadajte hotely, všetky kamery na ulici, proste všetko, nájdite ju !".

,, Áno pane, nebojte sa, mi ju nájdeme  ". Ako náhle mi odpovedal som hovor zložil.

Nechcel som počúvať jeho sľuby že ju nájdu, neviem či sa mi to len zdalo alebo sa vážne zmenila na niekoho kto vie ako sa vyhýbať kamerám, ako sa schovávať a ako nebyť nájdený, poznal som ju dosť dobre, no aspoň som si to myslel do chvíle kým mi nezmizla z dohľadu.
Pozrel som sa na hodiny, bolo niečo po pol jednej.

,, No do frasa! Zabudol som na Vivi a na malého, mal som ich vziať k lekárovi "  prehovoril som smerom k Billovi ktorý sa zjavil vo chvíli kým som si stihol skontrolovať hodinky na ruke.

,, Kľudne choď, ja sa postarám o ostatné papierovačky ".  Venoval som mu ďakovný pohľad, a chytil svoje veci, Bill si sadol na moje miesto a ja som mohol kľudne odísť.

Caroline / Kristín
................................

Celý čas čo som sedela v aute som sa pozerala len von z okna a uzavrela som do svojich myšlienok, kto alebo čo to bolo ? Vyzeral ako tieň, no vyzeral aj ako človek, človek v čiernom bez duše, bez náznaku ľudskosti, vyzeral ako samotné zatratenie človeka, ako tma ktorej sa ľudia proste musia báť, pretože sú k tomu nútený. Videla som ho už druhý krát, no predsa som si neni istá či to bol skutočný človek z mäsa a z kostí, bol zahalený vo farbách temnoty a do tváre mu nebolo vidno, ako keby žiadnu ani nemal. Bol to skutočný človek ? Alebo len preľud mojej fantázie ?
Hľadám odpovede na moje nové otázky, ale tie žiaľ neprichádzajú.

,, Zem volá Kristín " zasmiala sa Alex.

Vtedy som prišla k vedomiu že sa asi niečo pýtala ale nedočkala sa spätnej väzby odo mňa.

,, Hmm ? "  Vyšlo zo mňa a venovala som jej netušiaci pohľad, musela som sa trochu prehnúť dopredu aby som na ňu videla. John má veľké auto a ona sedela na mieste spolujazdcu.

,, Si hluchá a už asi aj slepá......sme na letisku, tak sa preber...čo sa to robí s tebou ? Snáď s toho nechceš teraz vycúvať ? "  Hovorila smerom pred seba, dívala sa von z čelného okna a mne nevenovala viac ani pohľad.

,, Nič sa so mnou nerobí, len som sa zamyslela, jasné že s toho nevycúvam, keď už sme tu, tak cesty nie je späť, pohni zo zadkom  nech nezmeškáme náš let "

hovorila som to s takým tónom že by ma ani vlastný otec nespoznal, možno to vyznelo ako rozkaz ale nebol, skôr som len chcela konečne sedieť v lietadle a čím skôr byť doma.

Domov.....to slovo dosť dobre poznám, no neviem či vôbec ešte nijaký domov mám, najlepšie by bolo sa ubytovať na pár dní v hotely a až potom ísť do domu svojho otca, do nášho domu, ak som tam ešte vôbec vítaná.

..........................................

Sedela som v lietadle, predo mnou bolo osem hodín sedenia, s toho budem mať asi stŕpnutý zadok ak nie ešte niečo. Alex si dala drink ktorý priniesla letuška, zatiaľ čo ja som si dala slúchadlá a započúvala sa do hudby.
O pár minút sa pri mne zjavila letuška, vypla som hudbu a dala dole slúchadlá, priniesla mi nijaký drink, ktorý som si vôbec ale vôbec neobjednala a ešte lístoček, bol biely, chytila som si ho do ruky a rozotvorila.
Na lístku nebola žiadna stopa po podpise alebo pokrčenia. Bol tam len nápis s čiernym perom.

,, Vidím ťa . "

Srdce mi išlo z hrude vyskočiť, pár dlhých sekúnd som sa pozerala na lístok, potom som zdvihla hlavu a obzrela sa okolo seba. Neďaleko od môjho sedadla som zazrela niekoho v čiernej kapucni, do tváre mu nebolo vidno, no pri pohľade naňho ma premohol pocit chladu.
Zase pri mne zastavila letuška.

,, Prepáčte slečna že ruším ale toto je pre vás "  odpovedala a podala mi podobný lístok ako pred chvíľou.

Prijala som ho od nej a venovala jej úsmev, je mi jasné že ten dotyčný vo farbe temnoty sa díval. Tak som nedala na sebe nič poznať, ako náhle letuška odišla, som lístok otvorila.

,, Vraciaš sa ? To by som ti neradil ".