Klamstvom Rozdelení ✔️ ( PREBIEHA OPRAVA 🔧 )

31. Tieň

Caroline
...................

Nechcela som rozmýšľať, vedela som že každá myšlienka bude viesť k nemu a hlavne k jeho zrade. V tomto som bola náročná, nikdy som nevedela odpúšťať....alebo skôr nechcela. Vždy vo mne bolo niečo, čo mi pripomínalo to, čoho sa ľudia dopustili, pochopte nie som Boh aby som odpúšťala, ak mi niekto niečo spôsobil, už to nešlo vrátiť späť, nešlo to vymazať, nešlo zabudnúť ale hlavne sa nedalo odpustiť.
Niekedy vás zradia dokonca aj ľudia, od ktorých to vôbec nečakáte. Preto je najlepšie byť na všetko pripravená, čakať aj to čo nepríde, byť stále v strehu.
Môžete byť buď zver.....ktorá bude chytená, alebo ten kto tú zver chytí. Treba len byť vždy o krok dopredu ako váš nepriateľ.
Niekto sa s inštinktom lovca narodí a iný musí byť vycvičený aby dostal svoju korisť presne tam kam chce.
Uvažovala som nad všetkým dlhé minúty, ktoré ma sprevádzali s tichom. Sedela som v obývačke na gauči u Alex a len sa pozerala na rýchli svet tam vonku, ktorý vyzeral teraz v popoludňajších hodinách tak spomalene až vymreto, by som povedala.

,, Máš už zbalené veci ? ". Zjavila sa vo dverách obývačky Alex a uprela na mňa svoje modré oči s výčitkou.

,, Áno už dávno ". odpovedala som jej a postavila sa z gauča.

,, Fajn, nič som nepovedala ". Zodvihla svoje ruky na obranu.

,, Už ste pripravené dievčatá ? ". Opýtal sa John hneď ako vošiel do miestnosti.

,, Áno láska, už sme ". Odpovedala mu Alex a vtlačila mu bozk na líce.

Viem že teraz sa dlhšie neuvidia a to len kvôli mne, no nechcela som aby Alex so mnou išla, odhovárala som ju ale nedala na moje slová, trvala na svojom, John s nami nemôže ísť aj keby chcel, vraj tu má ešte dosť práce ktorú nevie odložiť, no hneď ako všetko vybaví, priletí za svojou Alex. Sú taký zlatý že vždy keď sa na nich pozriem sa musím usmiať. Moja najlepšia kamarátka našla svoje skutočné šťastie a to vidno na kilometer.

,, Tak ja si idem po veci zatiaľ ".
Rozhodla som sa im dať súkromie, veď sa nebudú vidieť, však chápete čo tým myslím, nech sa poriadne rozlúčia.
Vošla som do svojej izby, prezliekla sa, potom skontrolovala či mám všetko a potom len vybrala kufre von na chodbu, čakala som na Alex a na Johna ktorý prišli až po hodnej chvíli.

,, No tak môžme ísť hrdličky ? ". Pobavene som sa na nich pozrela a ironicky sa ich spýtala. Alex iba nado mnou pretočila oči.

Vyšli sme von pri auto, John ochotne všetku našu batožinu nakladal do kufra, cítila som sa divne, začala som mať zlé tušenie ktoré sa hneď aj naplnilo ako som sa otočila, na druhej strane stál muž, alebo skôr tieň, nevidela som mu do tváre, bol zahalený celý v čiernom, bol to ten istý prízrak, ten istý tieň ktorý som videla alebo o ňom len snívala pred týždňom ?
No teraz som ho videla zreteľne, tieň to byť určite nemôže, tak isto to ani sen byť nemohol, cítila som v hrudi tlak, nevoľnosť ktorá vo mne narastala pôsobila zároveň aj nepokoj že ma niekto sleduje a chce vystrašiť. No tak to niee. Mňa len tak nevystrašíš chlapče.

Otočila som sa a nasadla do auta, cesta na letisko bola príliš dlhá a unavujúca, bola som vyčerpaná taká vyšťavená ako keď vytlačíte z pomaranču aj poslednú kvapku šťavy.