Stay With Me

35.Chapter ♦ On nás videl?

S nakrčeným obočím s intenzívnym pohľadom som sa na neho pozerala. Priam som ho prepaľovala očami, zatiaľ čo ma on stále držal. Jeho stist na mojej ruke, ktorý stihol chytiť, bol naozaj silný.

"Pusti ma." precedila som pomedzi zaťaté zuby, neschopná uhnúť pohľadom.

"Nepustím ťa. Včera.." prerušila som ho, keď som zdrapila jeho ruku a odtiahla sa so všetkých síl od neho, odstupujúc hneď ku stene výťahu. Prečo len musí byť bratova kancelária až na samom tridsiatom poschodí. 

"Nedotýkaj sa ma." zasyčala som na neho, v hlave som si opakovala, že som v pohode - z nejakého dôvodu som sa triasla a zrýchlene dýchala. Kriste, samozrejme, že som v pohode nebola. Celú noc sa mi o tom bozku snívalo a vôbec to nebolo pekné. Stále som mala v hlave ten moment, keď sa na mňa vrhol.

"Nechápem, prečo si ma pobozkal, ale nechcem, aby sa to opakovalo. Zayn, ja mám chlapca a to, čo som k tebe cítila, už bolo a je dávno za mnou." povedala som mu, pozerajúc sa na jeho ublížený výraz, ktorý som si nechce pripúšťať.

"Ospravedlňujem sa. Ale myslel som si, že by som to s tebou mohol skúsiť teraz. Naozaj som ľutoval, že som svoju šancu nevyužil už vtedy a reagoval tak hnusne, keď si mi povedala o svojich citoch ku mne." povedal po chvíli, keď sme obaja mlčali. Po svojich slovách sklonil hlavu k zemi a viac sa na mňa nepozrel. Nijako slovne som na jeho slová nereagovala, ale bola som za jeho ospravedlnenie rada. Konečne si to uvedomil. 

Keď sa dvere výťahu otvorili, bez jediného slova či pohľadu na Zayna som vystúpila a kráčala smerom ku kancelárii môjho brata. Za dlhým kamenným pultom sedela sympatická blondína v sivom saku a pod ním bielou blúzkou, pri uchu slúchadlo telefónu, pričom zapisovala niečo do diára. Postavila som sa k tomu tomu pultu, lakťom sa oň opierajúc, a milo sa na ňu usmiala.

"Dobrý deň." pozdravila som sa.

"Dobrý deň, slečna Devernsová. Idete za pánom Devernsom?" spýtala sa ma s milým a zdvorilým úsmevom na jej svetloružovým leskom pokrytých perách, hneď čo odložila slúchadlo a pero, ktorým pred chvíľov zapísala, pravdepodobne, odkaz pre môjho brata.

"Áno. Idem za Robertom. Je vo svojej kancelárii?" spýtavo som nadvihla obočie, pričom som rukou kývla smerom k Robertovej kancelárii.

"Áno. Počkajte chvíľku, nech vás ohlásim. Má tam totiž niekoho." krátko som prikývla a pootočila hlavou, obzerajúc si budovu. Trochu sa to tu zmenilo. Namiesto toho šedého koberca tu teraz bola kamenná podlaha, ľavú stenu tvorilo len sklo, z ktorého išlo krásne vidieť všetku tú Los Angeleskú krásu. Bolo to tu proste modernejšie. Všimla som si pár pracovníkov, ktorí tu pobehovali v strese, hovorili medzi sebou. Mám rada tento chaos - pripomína mi to časy, keď som v tejto firme trávila aj celý deň, keď mama chodila na cesty a mňa si na starosť brával otec.

"Slečna Devernsová, môžete ísť. Pán Deverns vás už čaká." vytrhol ma z myšlienok hlas Danielle - tak sa volá Robertová sekretárka - a ja som sa po slušnom poďakovaní vydala ku dverám kancelátie môjho brata. Pred dverami som zastavila, jemne zaklopala a potom vošla dnu.

"Charlotte, poď dnu." povedal Robert, hneď čo som vošla, pričom sa na mňa doširoka usmial. Musím priznať, že mu to v obleku náramne seklo. Sedel za svojim skleným stolom, v koženom kresle, a niečo ťukal na klávesnici. 

"Ahoj." pozdravila som ho a sadla si na jednu zo stoličiek. Porozhliadla som sa po miestnosti; okrem jeho stola tu mal čiernu pohovku, skriňu s hrubými zložkami plných spisov a nieviem ešte čoho. Najviac sa mi asi páčil výhľad.