Stay With Me

37.Chapter ♦ Hlboká potreba

Moja ruka schmatla tú bratovu a silno ju stisla, keď s nami lietadlo začalo stúpať. Zovrelo sa vo mne srdce, žalúdok som mala niekde tam hore v oblakoch a zase naspäť na zemi. Privrela som k sebe viečka a snažila sa zhlboka nadýchnuť, keď sme sa dostávali do oblakov, pričom mi v ušiach nepríjemne prasklo. 

Nemala som rada, keď som letela lietadlom, pretože mi to pripomínalo smrť mojich rodičov. Môj strach z lietania bol jeden z dôvodov, prečo som s nimi vtedy nešla. Bála som sa a ten týždeň som bola po chrípke. Mama len kvôli tomuto súhlasila, aby som s nimi nešla a ostala u Avalon, zatiaľ čo oni mali byť preč iba na pár dní.

Lenže zvrtlo sa to, odišli už navždy a mne po nich už ostali len krásne a niekedy aj bolestivé spomienky. Zostala som sama iba s mojím bratom, ktorý je pre mňa tým najpevnejším lanom, na ktorých visím. Niekto by si myslel, že som naivná a len sa namyslene ľutujem, že som prišla o rodičov. Lenže oni boli pre mňa všetkým, čo som mala. Teraz mám iba Roberta a Grace... a Harryho, ktorý pre mňa začína byť až priveľmi dôležitý. 

Keď sme už konečne leteli pokojne, otvorila som oči a stretla sa s hrejivým pohľadom môjho brata, ktorý ma hladil po hánkach prstov. Usmiala som sa na neho, ústami naznačujúc čarovné slovíčko vďaky a odopla si pásy. 

"V pohode?" spýtal sa ma.

"V pohode." usmiala som sa na neho a otočila hlavu k okienku, pri ktorom som sedela. 

Nemohla som uveriť, že možno ešte dnes budem mať možnosť vidieť Harryho. Nevideli sme dva dni a ja som mala pocit, ako keby som ho nevidela celú večnosť. Tak neskutočne som ho chcela objať, silno a s láskou. Tak veľmi som túžila po jeho blízkosti a najviac po jeho láskavom pohľade, ktorý by ma upokojil aspoň trochu. 

Stále som bola mimo, že ma Zayn naozaj pobozkal. Niekde v hĺbke seba som si nahovárala, že by sa mi to mohlo iba zdať, ale skutočnosť bola, bohužiaľ, iná. Najviac som sa bála, že sa s Harrym zase pohádame, že ma opustí a tentokrát to nebude také jednoduché sa k sebe vrátiť. Vlastne to nebolo ľahké ani teraz - bola som k nemu naozaj chladná a naštvaná, pretože ma naozaj zranil. Lenže veľmi som mu chcela veriť, a vedela som, že by som sa k nemu aj tak vrátila. Dostal sa mi až veľmi hlboko pod kožu a ja som si to pomaly ale isto priznávala.

Keď k nám prišla letuška s tým svojím vozíkom, Robert nástojil na tom, aby som sa najedla. Po neúprosnom prosení som zjedla šalát a dala si šálku bylinkového čaju. Výhody prvej triedy boli, že sme mali oveľa viac súkromia a miesta, než keby sme leteli druhou triedou. Preto som sa po dopití čaju snažila si trochu odpočinúť. Myslím, že sa mi podarilo zaspať, pretože ma Rob budil.

"Charlotte, vstávaj. Už sme tu." hlas môjho brata ma budil zo spánku, jeho ruka jemne triasla mojím ramenom. Otvorila som oči, pretierajúc si ich prstami, a trochu si zívla. Unavene som sa pozrela na Roberta, ktorý mi stihol - predpokladám, že počas spánku - zapnúť pásy, nad čím som sa pousmiala. 

O necelú hodinu sme už boli v hoteli Park Hyatt New York. Boli sme ubytovaní v apartmáne s dvoma spálňami a molou obývačkou, ktorá bola prepojená s kuchyňou. Bolo to tu pekné. Obývačka sa niesla v krémovej farbe a moderný gauč bol tmavomodrej farby, ktorá ladila so stolíkom z tmavého dreva. Moja izba mala krásnu veľkú posteľ s nebesiami a  bledomodré steny. V Robertovej som nebola, no som si istá, že je to tam pekné.

Keď som si pripravila šaty na zajtrajší večierok, na ktorý som musela ísť so svojím bratom, konečne som si sadla na posteľ a z tašky si vybrala mobil. S tetou Grace sme už volali cestou do hotela, keď sme si na letisku zobrali taxík. Popriala nám, aby sme si to užili, a to som práve mala v pláne. Robert mi chcel niečo ukázať, takže som mala iba krátky čas na to, aby som dala vedieť Harrymu, kde som. Vlastne som si mobil  nezapla už niekoľko hodín, naposledy ešte doma.