Stay With Me

41.Chapter ♦ Nechcem

Pesničku si pustite až pri * Prosím ♡

Nemo som na neho zízala, z očí sa mi stále liali slzy, ktoré som nevedela nijako zastaviť, aj keď som chcela. Úplne mi vyfučalo z hlavy, že tu s nami sú aj Avalon s Nateom, a že sme na parkovisku pred McDonaldom.

Znásilnil jeho sestru? Zayn? Nejako mi to nedochádzalo, proste som tomu nemohla uveriť. Veď Zayn bol vždy taký slušný a milo sa správal. Poznám to už minumálne desať rokov, to nejde. On to nemohol byť. Proste nie.

"Charlie." počula som v pozadí Avalonin hlas, no neotočila som sa za ňou. Pozerala som sa rovno do jeho očí a vnútorne sa preklínala za to, že som mala chuť ho objať aj po tomto fiasku, keď sa mňa kričal. Ale mal na to právo, aspoň si to jedna časť mňa myslela. Tá druhá časť mňa z neho bola vystrašená a nevedela prísť na chuť tejto jeho stránke. Ešte nikdy som ho takéhoto nevidela.

Odrazu mi niečo zavibrovalo vo vrecku, hneď som sa pozrela dole, očami smerujúc na moje nohavice. Vybrala som si z vrecka mobila odomkla ho, nachádzajúc správu od Zayna. Hah, aká to irónia.

"Charlotte, si v poriadku?" odtrhla som zrak od displeja a pozrela sa na Avalon. Či som v poriadku? To teda neviem.

Nič som nepovedala a naďalej mlčky sa ňu pozerala. Nevedela som jej povedať ani jediné slovo.

Otočila som sa na neho a on sa stále na mňa pozeral. V očiach mal plamene, no i smútok a bolesť. V tých mojich sa ukrýval iba číry strach, aj keď som sa ho báť nechcela. Možno to bolo iba tým, že na mňa prvýkrát kričal, a musím uznať, že som bola dostatočne vystrašená. Ako keby to nebol ani on. Ako keby to ani nebol môj Harry.

"Poď, ideme do kina." tentoraz to bol Nate, ktorý sa ozval. Jeho ruka sa ocitla na mojom ramene, no v tom sa ozval Harry.

"Mala by si ísť domov. Odveziem ťa." hlesol chrapľavo a ja som sledovala, ako vyslovuje každé slovo.

"Ja idem s nimi." namietla som hneď, ako som si uvedomila, čo povedal.

"Ideš domov." tvrdo povedal.

"Harry, prišla s nami. Mala by s nami aj odísť." zastál sa ma Nate, ku ktorému som sa otočila po jeho slovách.

"Už je neskoro. Mala by ísť domov."

"Čo blázniš? Veď je ešte len sedem." zase namietol Nate, a ja som sa v prekvapená pozerala na Natea. Myslím, že vycítil môj nesúhlas k tomu, aby som šla domov s ním.

"Je pol deviatej. Ideš so mnou." vyslásil a jeho ruka sa ocitla na mojom zápästí, za ktoré ma začal ťahať preč. Sledovala som spoza ramena, ako sa na mňa Nate s Avalon pozerajú. Naznačila som jej, že budem v poriadku.

V tichosti som ho nasledovala a chcela ignorovať ten fakt, že mi telom behalo milión zimomriaviek, pretože sa ma dotýkal.

"Nastúp." prehovoril ticho, bez toho aby sa na mňa čo i len kratučko pozrel. Zato, ja som sa na neho pozrela, aj počas toho, ako mi otváral dvere a na som si sadla na miesto spolujazdca.

Keď nastúpil do auta, v tichosti naštartoval a vyšiel na cestu. Sedela som tam a jediné, čo som chcela, bolo to, aby som už bola doma, mohla sa zavrieť do izby a rozplakať sa. Pretože to bolo jediné, čo som v tomto momente naozaj chcela. Chcela som plakať, až kým by som nezaspala.

Oprela som si hlavu o okno a zatvorila uslzené očí. Chcela som aspoň na sekundu mať pokoj, alebo si ho aspoň predstavovať. A to som urobila. So zatvorenými očami som sa zhlboka nadýchla a zadržala prichádzajúci vzlyk. Ako keby som zabudla na to, že s ním sedím v jeho aute. Necítila som nič. Možno, že som cítila smútok, strach a bolesť, ale nechcela som si to pripúšťať teraz. Aspoň na chvíľu chcem mať pokoj.