Stay With Me

42. Chapter♦ Ospravedlnenie

Harry

Splašene mi bylo srdce, zatiaľ čo som za sebou zatváral vchodové dvere nášho domu. Chcel som sa ozvať a spýtať sa, či je niekto doma, lenže mal som pocit, že ma vlastný hlas opustil. Lapal som po dychu, nemohol som sa proste nádychnuť, a tak som sa spustil dole na zem. Do šľaka aj s celým svetom! Potrebujem ísť von, potrebujem vzduch, ale ja som si radšej sadol na zem a snažil sa popadnúť stratený dych. Čo sa to so mnou deje? Vôbec som nechápal sám seba. Ako to, že som ju donútil rozplakať sa a to mojou vinou? Viem, že som reagoval prehnane, kričal som na ňu, aj keď mi to trdalo srdce. To dievča mi skurvene skurvilo život do rozmerov, ktoré som sa ja sám bál odhadnúť.

Mal som chuť sa na mieste zabiť alebo si nejako ublížiť, pretože som ublížil jej. Tej, ktorá mi víri hlavou, odkedy som sa jej zahľadel do jej januárových očí. Dostala sa tak hlboko, až sa toho desím. Desím sa toho, že sa raz neovládnem a urobím niečo, čo ju zničí. Viem, že to urobím, pretože...

"Harry? Harry, zlatko, si tu?" doľahol ku mne matkin hlas, zastavujúc moje myšlienky. S rukami vo vlasoch som zodvihol hlavu, čeliac pohladu mojej matky, ktorá stála na schodoch a hľadela na mňa.

Uvoľnil som sa a oprel celé svoje telo o dvere, pri ktorých som naďalej sedel ako kôpka nešťastia. Moja matka sa vydala ku mne.

"Čo sa stalo, miláčik? Si celý mokrý." spýtala sa ma ustráchane, jej oči sálali starosťami pri pohľade na mňa. Ani som si neuvedomil, že je moje oblečenie kompletne mokré a z vlasov mi kvapkali kvapky vody.

" Už nevládzem, mami. Nezvládam to, je toho na mňa veľa. Nechcem odísť, nemôžem tu nechať teba, Robina a celý môj doterajší život." s rozhodenými rukami okolo seba som zavrčal. Zo všetkých síl som sa snažil nezosypať sa pred matkou, pretože som vedel, že ju to bude trápiť a to som nechcel. Nechcel som, aby sa trapila, aby som bil príčinou jej sĺz, pretože ona za to nemohla. Mohol za to on!

"A Charlotte," povedala mama, pričom sa jej ruka ocitla na mojom ramene, hladiac ma v snahe ma upokojiť. Ostal som mlčky sedieť na zemi, na mamu som sa nepozrel a naďalej hľadel pred seba. A čo som si predstavoval? Predstavoval som si ju. Premietal som si v hlave dnešný deň. Ten hnev, ktorý sa mi dostal do žíl, keď som myslel stale na tú fotku. Na to, ako sa jej oči premenili na vodopády, keď som ju donútil rozplakať sa a prvýkrát som jej oči uvidel zaliaté strachom. A mne sa na malý moment zložil celý svet, keď som si uvedomil, že moja agresivita bola vybitá na nej.

"Poď sa posadiť do obývačky." Zabrblala mama po chvíli ticha, pri ktorom sa ma snažila upokojiť, čo sa jej aj podarilo. Prikývol som a postabil sa na nohy. Mama mi povedala, nech ostanem sedieť a odišla niekam. Predpokladal som, že do kuchyne.

Zodvihol som hlavu, keď sa mam vrátila a v ruke mala kôpku s oblečením. Nadvihol som obočie.

"Prezleč sa a ja ti idem urobiť čaj." podala mi oblečenie a zmizla zase do kuchyne.

Odišiel som do dolnej kúpeľne, vyzliekol som si veci a navliekol na seba suché trenky, čierne tepláky a čierne tričko, čo mi priniesla mama. Mokré veci som hodil do koša s pradlom a vratil sa do obývačky.

Po chvílisa mama vrátila s dvoma šálkami čaju. Nemal som chuť piť čaj, ale kvôli mame som si trochu hltol. Ona j jediná, ktorá vie všetko a nič nepovie. Neviem, čo by som robil, keby som ju nemal.

Položil som šálku na stôl a hlavu si položil na mamine rameno. Jej ruka hneď našla moje mokré vlasy a jemne po nich prstami prechádzala.

"Mám ťa rád, mami." zašepkal som k nej a objal jej brucho, tuliac sa k nej.