Stay With Me

26.Chapter ♦ Tak blízko a zároveň tak ďaleko

Stála som tak ako obarená a so slzami v očiach som sa pozerala na Harryho, ktorý ležal na posteli. Jeho hlava bola obviazaná obväzom, ľavú ruku mal v šatke a ihly v jeho žilách mi spôsobovali zimomriavky po celom tele.

"Charlotte." vyslovil moje meno tichým hlasom, keď sa jeho zelené smaragdy pozreli do mojich očí. Začala som vzlykať, snažila som sa, aby som moje vzlyky neboli veľmi hlasné. Oči sa mi zaplňovali ešte väčším množstvom sĺz ako doteraz. Podišla som k posteli a bez premýšľania, čo práve robím, som si sadla na kraj postele. Silno som ho objala, nedbajúc na to, že ho to určite zabolelo a žmolila v ruke látku nemocničnej košele, ktorú na sebe mal.

"Charlotte, potrebujem ti to vysvetliť." ozval sa po chvíli objímania do môjho krku. Jeho horúci dych mi narážal proti mojej pokožke a ja som sa snažila zahnať skutočnosť, že mi spôsobovalo chvenie. Nechcela som sa teraz o tom baviť.

"Nie! Nechcem sa rozprávať." rázne a tvrdo som povedala a ešte viac zaborila hlavu do záhybu jeho krku. Nechcela som myslieť na to, že už nie sme spolu. Teraz bolo podstatnejšie jeho zdravie.

"Ale-"

"Nie." skočila som mu do reči. Odtiahla som sa od neho a zotrela si slzy  tváre, dnes už nespočetnekrát. Sadla som si viac ku kraju a pozrela sa mu do očí. Nahovárala som si, že v nich vidím smútok, čo sa mi naozaj aj zdalo, ale hneď som to zamietla. Podviedol ma s ňou. Bozkávaj ju a kto vie, ako dlho to trvalo. Nebola som v tejto chvíli schopná sa s ním o tomto rozprávať, a neviem, či budem môcť vôbec byť schopná sa s ním o tomto rozprávať. Cítila som sa až príliš ublížene, nechcela som myslieť na nič iné ako na jeho stav.

Obaja sme mlčky sedeli. Ja so sklonenou hlavou, premýšľajúc o tom čom mám vlastne robiť. A on so zamračeným pohľadom v tvári, pozerajúc sa na bielu plachtu, ktorá zakrývala jeho štíhle nohy. Periférnym videním som si všimla, že sa jeho ruka nerozhodne presúva medzi plachtou a látkou mojich nohavíc. Chce sa ma dotknúť?

"Čo sa ti vlastne stalo?" spýtala som sa ho nezaujato, stále si zachovávajúc kamennú tvár, aj keď som ho pred chvíľou objala, akoby sa nič nestalo. Najradšej by som ho ešte raz objala.

"Vybehol som za tebou, ale nikde som ťa nemohol zahliadnuť, tak som nastúpil do auta. Ale bol som až príliš rozrušený a nevšimol som si oproti idúce auto. Počul som silný náraz a viac si už nepamätám. Až keď som sa zobudil tu. Chcel som volať najprv tebe, ale nebrala si to, tak som poprosil, aby kontaktovali Natea." po celý čas jeho  monológu vysvetlenia som ostala s pohľadom smerom dolu k zemi, no aj tak som sa mračila. Ten nepríjemný tlak v mojej hrudi ma nútil si myslieť, že na tom mán podiel. Pocit viny ma pohltil.

Chystala som sa otvoriť svoje ústa a povedať mu nepeknú narážku, ale moje podvedomie si to na poslednú chvíľu rozmyslela. S povzdychol som k nemu zdvihla zrak.

"Si hlupák " odvrkla som so zamračeným obočím.

"To viem aj bez teba." zamumlal potichu. Chcela som mu ma to ešte niečo povedať, ale do izby vkročil Robert s postarším pánom v bielom doktorskom plášti, držiac v ruke šedú tabuľku. Za nimi som si všimla pri dverách stáť Avalon s Nateom.

Pozrela som sa svojho brata, ktorý mi venoval malý úsmev, a hneď sa obrátil svojimi očami k Harrymu, ku ktorému prikráčal a položil mu ruku na rameno, dávajúc mu tiež malý úsmev s ustarosteným pohľadom v očiach.

"Môžeš mi povedať, ako sa ti, do čerta, poradilo zraziť sa s iným autom?" zvýšil hlas Robert na Harry, pričom sa na neho teraz díval naštvane, no stále s trochou starosťou v očiach.