When The Snow Fall...

Prológ

Pííp, Pííp.... Aká ohavná vec ma budí?!?! Aha... už viem... je to budík. A čo je dnes za deň? Piatok.... Milujem piatky.

A dôvod? Ideme s kamarátkou na hory. Nie sami dve. Idú aj jej rodičia. Keďže ona je jedináčik, tak už niekoľko rokov ma otravuje nech idem s ňou.

Že vraj sa tam nudí. Ale pre mňa je to fajn. Ja ju beriem ako sestru, keďže ja mám otravného brata a ona je sama. Teda má ešte oboch rodičov, lenže ako sa ona vyjadrila to nie je to pravé orechové.

A tiež mi to chce dať aj ako darček na 16 narodky.To je darček, čo?

A s týmito myšlienkami sa konečne vyterepím z postele, čím zobudím aj svojho brata. Spíme v jednej izbe lebo nikde inde v tomto dvojizbovom byte spať nemôže.

Naša mama má väčšie súkromie a dlho sme ju prehovárali, že keď tých 16 rokov spíme v jednej izbe pár mesiacov na vyše nám nevadí.

Od budúceho školského roku chcem ísť na intrák. Je tam len predsa viac pokoja.

Zoberiem si oblečenie zo skrine presnejšie čierne obtiahnuté rifle a biele tričko. Nič zvláštne na mňa.

A idem do kúpeľky. Tam si urobím hygienu, oblečiem sa a vyjdem s kúpeľky. Tam stretnem práve zobúdzajúcu sa Katarínu Brown. Moju mamčiči. Áno, tak som ju pomenovala ja a nie, nie je to žiadne kevabčiči.

Len sa mi strašne páči ako to znie. Moja mamina chodí do práce až na deviatu. Šťastná to žena. Mamina je z nás najmenšia. Už sme ju z bratom prerástli. Má dlhé blonďavé vlasy a charakteristické modré oči rodiny Brown.

Len s tým, že ja zo všetkých ich mám najviac výrazné kvôli mojim tmavým vlasom. Sú tak trochu anomália lebo všetci Brownovci majú blonďaté vlasy.

Ja mám vlasy po otcovi, ktorý od nás zdrhol veľmi veľmi dávno. No a môj brat je blonďák tiež s modrými očami a športovou postavou lebo na našej škole, kde chodíme obaja je kapitánom futbalového a florbalového týmu.

A ja som taká čierna ovca rodiny. Zatiaľ čo sa všetci venujú nejakému športu a sú v ňom úspešný, ja som si zatiaľ nič nenašla. Teda veľmi ma baví lyžovanie, ale ani to nie je to pravé.

Prídem do kuchyne, kde si zoberiem desiatu a s už oblečeným a umytým bratom vyjdeme z bytu. Máme to celkom blízko a tak ideme pešo. Celou cestou kecáme.

Mám s bratom dobrý vzťah. Lenže čím bližšie sme pri škole, tým viac ľudí sa motá okolo nás a zdraví Tomáša. A preto ja sa od neho odpájam.

Nechápte ma zle, ale ja nikdy nechcem byť stredobodom pozornosti a on to vie. Preto mi ešte zakýva, žmurkne na mňa a už je obklopeným hlúčikom ľudí.

Niekoľko krát sa ma pokúšal začleniť ku nemu a tí ľudia boli veľmi milý. Lenže pre mňa nič moc.

Idem ku skrinke a vytiahnem si učebnice na prvú hodinu. Máme matiku. Milujem matiku!

Zo zadu mi niekto zakrýva oči a povie: "Hádaj kto som?" A ja viem že jediná, ktorá sa so mnou zhovára je Sofi. Je to moja kamarátka pomlčka skoro sestra.

Mám ju fakt rada. Ona jediná ma chápe a pri mojej, tak trochu viac cholerickej povahe ešte vydržala. Teda okrem mamy a brata. A keď sa otočím, tak zistím to, čo som už vedela. Je to ona.

"Ahoj." poviem jej s miernym úsmevom.

"No tak čo pripravená na nedeľu? " spýta sa ma a ja sa musím jemne zasmiať, kedže obidve vieme, že baliť sa budem až zajtra čiže deň pred odjazdom.

"Vážne sa to pýtaš? Veď vieš aká je odpoveď." odpoviem.

"Pravda..." povie a jemne našpúli pery a mierne sa zamračí čo robí vždy, keď premýšla. Sofia je veľmi optimista.

Vždy sa usmieva a mračí sa iba vo výnimočných prípadoch. A naopak ja som niečo medzi realistom a pesimistom, smejem sa iba pri veľmi obmedzenom počte osôb.

Vtedy skončíme debatu a ideme do triedy. Sme také isté ročníky. Druháčky. A môj brat je v maturitnom. Má už 19 rokov. Cestou na naše miesto čiže zadná lavica, cítim na sebe asi tak 15 až 20 pohľadov. Nemám to rada. Nech si čumia na svoje veci.

A takto prebieha celý deň... všetci na mňa čumia a šepkajú mi poza chrbát. Takto je to stále a ja to už celkom ignorujem. Nastal obed a my ideme so Sofiou do jedálne, kde sa mám stretnúť s bračekom.

Zoberieme si obed a zahliadnem brata. On mi kýva cez celú jedáleň a ja sa musím nad tým pousmiať. Môj brat je ku mne veľmi všímavý a ochranársky. A tak spolu so Soph ( alebo kyselinou ako ju prezývam pretože v jednom kuse vyjedá sladkosti, ale najej postave sa to vôbec neodráža - je v gymnastickom tíme ) ideme naprieč jedálňou ku už veľmi hlučnému stôlu, keďže ma zbadali všetci jeho kamaráti a tí ma majú celkom radi, lenže k Tomášovi a jeho bande sa nedostaneme.

V strede jedálne ma potkne noha a ja padám na zem.

Nanešťastie padnem na koleno, s ktorým mám veľké bolesti a preto sa do celého kolena ako rýchlosťou blesku, strekne poriadna dávka bolesti.

Celý môj obed padne na zem, ale na moje veľké šťastie na oblečení nemám ani kvapku z perkeltu (p.a. teda paprikáša... každý tomu hovorí inak, ale snáď viete čo myslím :D) čo sme mali dnes na obed.

Ja sa pozriem hore a vidím kto ma potkol. Idiot Denis. Denis a jeho banda nie-vätších-idiotov-ako-je-on-sám poznám až moc dobre. Strpčujú tu každému život.

Je to banda asi 10 úbožiakov prevažne druhákov a tretiakov a najväčší úbožiak z nich je ich "king" Denis.

Lenže to už je pri mne Tomáš aj s jeho kamarátmi a pomáha mi na nohy. Ja, ale nemôžem stáť sama na nohách a tak ma podopiera.

Vie o mojích nešťastných kolenách. Pozriem sa okolo a už každý v tejto jedálni pozerá našich smerom. Teda hlavne na mňa a mne to začína byť nepríjemné.

Pozriem ďalej a vidím, že Tomášovi kamaráti urobili okolo mňa a Soph taký ten ochranársky polkruh. Vidím problémy a tak potiahnem brata aj s ostatnými ku stolu.

"Len si utekaj, ale raz tu svojho brata mať nebudeš!" zakričí ten idiot a vlastne má pravdu lebo on je tretiak a ja druháčka.

Skoro sa tam rozplačem, ale slzy zatlačím na späť a ja skloním hlavu, aby mi nebolo vidieť do tváre a aby som nevidela ostatných pohľady. Cítila som ako Tomáš stuhol, keď počul čo povedal Denis. Ale ja som ho ťahala ku stolu. Lebo jednak ma bolí to koleno a nutne si potrebujem sadnúť a potom nepotrebujem, aby mal braček kvôli mne problémy.

A už vôbec nie kvôli Denisovi.

Tam sme si posadali a ja som ani nemusela zdvíhať pohľad zo stola a vedela som, že každý sa na mňa pozerá so smútkom alebo ľútosťou v očiach. Ako to ja neznášam.

Toto je moja posledná hodina. Mala som tu zjesť obed, ktorý mám teraz na zemi a ísť z bratom domov.

"Idem domov. V pohode sa najedz. Hlavne nič nevyveď. Vieš čo myslím." postavila som sa od stola a pozdravila sa so všetkými, otočila sa od nich a išla smerom ku východu.

No stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že všetci sa na mňa pozerajú či už posmešným, smutným, ľútostivým alebo zlovestným pohľadom.

########## Po hodine ##########

Som doma a začínam sa baliť. Strašne sa teším. Lenže moju radosť pokazilo zvonenie zvončeka. Teda zvončeka zdola. Asi je to Tomáš, ktorý sa vrátil zo školy. Lenže dnes mal mať tréning.

A tak som so svojou typickou zvedavosťou otvorila dvere a tam bol.......

Takže časť je dopísaná. Veľmi by som bola rada keby ste akokoľvek vyjadrili názor. Že či sa to vlastne niekomu páči.

Enjoy :)