When The Snow Fall...

Všetko zlé sa obracia na dobré a všetko dobré sa obracia na zlé...

/Borisov pohľad/

Vyzerala tak krehko. Ako porcelánová bábika. Tvár mala bledú a jej hnedé vlasy boli porozhadzované okolo hlavy na vankúši.

Aj napriek tomu aké vážne je jej zranenie, tvári sa pokojne. Ako keby jej tam bolo lepšie. Lenže to je vec, nad ktorou sa nechcem zamýšľať lebo by mi puklo srdce. Nechcem ju stratiť.

"Vieš keď som ťa prvý krát uvidel na tom klzisku, bol som tebou uchvátený. Korčuľovala si ako keby si bola súčasťou toho ľadu. A bola si neskutočne nádherná." Po líci mi stiekla slza.

"Druhý krát to bolo na svahu. Ako najväčšia macherka si skočila a poviem vyzerala si ako nespútaný živel. Čo aj doteraz si."

Pobozkal som ju na studenú dlaň ruky.

"Síce si to nedoskočila tak excelentne ako na tohtoročnej súťaži na snowboarde, stále to však vyzerala elegantne. No a na tretí krát sme sa už konečne spoznali. V podstate už vtedy nám všetkým si prirástla ku srdcu a hlavne keď si nás tak surovo porazila." Zaškeril som sa.

"No aj tak najviac kruté bolo to behanie po celých Donovaloch." Zasmial som sa. Môj smiech sa rozliehal po celej miestnosti.

"Potom tvoje ranné korčulovanie na štadióne. Tvoja prvá súťaž na lyžiach. Ako si nám pomohla na hokejovom zápase. Keď si Dereckovi odpustila všetko, čo ti spravil. Ale najkrajšie zo všetkého pre mňa bol náš prvý bozk." Hladil som jej ruku a spomínal.
"Alebo moment keď som ťa najviac miloval. Práve ten moment spred pár týždňov."

/Flashback/

"A prečo si ako myslíš, že som mala na svahu ten blbý board?" Rečnícka otázka no ešte stále prednesená ľahostajne a chladne.

"Mohli by ste všetci vyjsť z tejto izby?" Spýtam sa všetkých v miestnosti. A otočí sa aj tá, ktorá tu má zostať.

"Okrem Lily." Lily sa zastaví, jej telo stuhne a oči sa jej začnú plniť slzami. To som nechcel. Nechcem aby sa ma bála.

"Lily? Prosím otoč sa na mňa." Snažím sa do svojho hlasu dať všetku lásku ku mnou milovanou osôbkou, ktorá stojí chrbtom ku mne, no aj tak vidím ako sa obáva toho čo poviem.

Pomaly sa otočí a oči sklopí do zeme.

"Ľúbim ťa, Lily a ani to, že si išla na nejakú blbú súťaž a dokonca ju vyhrala na tom nič nezmení." Dúfam, že ma pochopí čo sa jej snažím povedať.

"Nehneváš sa?" Zašepká.

"Na teba sa hnevať nedá. Na to ťa až priveľmi milujem." Úsmev vyhladí všetky vrásky na jej tvári a pochybnosti v jej srdci

"Aj ja teba ľúbim."

/End flashback/

Spomienky sú také bolestivé, ale vždy sú také nádherné.

"Neviem, čo by som robil keby nebolo teba. Ty stále hovoríš, že som do tvojho sveta priniesol svetlo, no ty si mi priniesla celý môj svet lebo si mi dala seba." Stisol som jej ruku a chystal sa odísť.

"Len prosím ťa, neodchádzaj mi. Milujem ťa. Na to pamätaj." Dal som jej posledný bozk na čelo.

No v tom ma zastavil slabý stisk na ruke.

"Boris?" Stačil iba jej hlas a moje celé telo stuhlo.

"Lily?" Nechcel som tomu uveriť, no aj tak som sa otočil. Jej ľadovomodré oči plné lásky na mňa hľadeli.

"Princezná." Podišiel som ku nej a pohladil som ju po líci. Po mojom stiekla ďalšia slza.

"Toto mi nerob. Vystrašila si ma." Môj nos sa dotkol toho jej keď som sa ku nej sklonil.