When The Snow Fall...

*Summer edition 3*

/Lilyin pohľad/

Nie, nie, nie... Že to neurobili. Automaticky som sa chytila kľúča, ktorý mi vysel na krku. Kľúč od neďalekého štadióna.

Keď som si ho tam nasádzala, dala som si to tam kvôli tomu, aby som ho nejako nezapatrošila. No po pár dňoch som si naň tak zvykla, že mi poskytoval útechu, keď ma napádali zlé myšlienky.

Aj teraz som ho stláčala v ruke, keď som sa obzerala, hľadala nejakú nedokonalosť v mojej izbe, ktorá by mi napovedala, že toto je len sen.

/Po piatich minútach/

Ono to nie je sen! Ja som vážne na Donovaloch....

/Po ďalších desiatich minútach/

Musím zachovať chladnú hlavu. Vyjdem z dverí a budem rozmýšlať hlavou. Mojou chladnou hlavou...

Prezliekla som sa, umyla a so značnou nervozitou vyšla z môjho úkrytu, mojej izby.

Oblečená do šedého ramienkového trička a čiernych legínov schádzam dole po schodoch do obývačky odkiaľ počujem hlasy.

"Viete o tom, že nás prihlúši alebo ujde, keď sa to dozvie..." zahlási bratov hlas do ticha obývačky. Potom počujem povzdych.

"Vlastne dúfam, že bude racionálne myslieť a že uvidí ako jej to škodilo, keď bola mimo. Proste ako matka viem, že nežila. Prežívala." Smutný hlas mojej mamy sa mi zaryje do uší.

"Katka, my vieme, že jej chceš dobre. A ona to vie tiež." Kajin hlas tíši moju mamu. To už som dole a vidím ako všetci sedia v obývačke a to by nebola Soph keby niečo nejedla. Teraz jej padli za obeť tyčinky.

Vojdem do miestnosti a ako prvý si ma všimne Tomáš. Hneď sa postaví a mieri za mnou.

"Nechaj si to aspoň vysvetliť." Ja iba kývnem hlavou nech pokračuje.

"Noooo... Ja tažké pokračovať, keď nemáš argumenty... Čo takto obísť všetky tie kraviny okolo argumentov a hádky a rovno sa objímuť na zmierenie." Roztiahne ruky a ide smerom ku mne, že ma ide objať, ale môj pohľad ho zastaví a vráti sa späť na gauč.

"Alebo aj nie." Zamrmle.

Pozriem sa na ostatných či oni niečo majú a pohľad sa mi zastaví na mamine.

"Prečo?" Slza mi stečie dole lícom.

"Ty vieš prečo." Zašepká a postaví sa oproti mne. Ja tvrdohlavo zakrútim hlavou.

"To nie je odpoveď. A tiež ani rozumné vysvetlenie prečo sme tu." Na konci sa mi zlomí hlas.

"Lebo furt stískaš ten kľúčik, tvoje výkriky z nočných mor sú počuť u susedov a vždycky tak stuhneš, keď urobíme niečo čo ti toto pripomenie. Musíš žiť." Tentokrát už aj jej stekajú slzy po lícach.

Všetko naokolo nás utíchne a hľadíme si do  očí, každá má iný názor na túto situáciu. Ja iba začnem zbesilo krútiť hlavou, keď si predstavím, že by som ho tu mohla stretnúť.

So slzami na lícach, bordelom v myšlienkach a tornádom emócií vybieham z domu von na ulicu.

Cez zimu je to tu úplne iné. Ale našťastie ešte si to tu celkom pamätám.

Spomienky mi prebleskujú cez hlavu na každom kroku. Nohy ma automaticky nesú cez mesto. Až sa zastavím na jednom mieste, kde začalo všetko toto bláznovstvo...

Správne ste si tipli... je to štadión.

Strhnem si z krku kľúč a s roztrasenými rukami sa blížim ku dverám. Opatrne otváram dvere a vojdem dnu.

Je tu teplo. A okrem betónovej plochy namiesto zamrznutej vody sú to jediné veci, ktoré odlišujú medzi letom a zimou. Idem hore na lavičky a sedím tam, dokým sa v mojej hlave udeje boj so spomienkami.

***********
Bola som tu sama a klzisko bolo rovné a vyleštené. Krása. Na strope boli svetlá, ktoré osvetľovalo iba klzisko a tribúna bola zahalená tmou. Bola to úplná krása a asi päť minút som tam stála a pozerala sa okolo seba.

*************
Lenže počula som kĺzanie korčuľami na ľade, čo znamenalo iné osoby v tomto objekte.

************
Veľkým prekvapením a mini šokom bolo pre mňa, keď som zistila, že osoby je vlastne skupinka chalanov, ktorá bola na klzisku v prvý deň a tiež aj snowboardisti, ktorý boli tam, keď som spadla.
**************
"Prepáčte, síce neviem kto ste, ale máme tu tréning a o takomto čase tu verejnosti nie je klzisko prístupné." nečakane povedal ich asi tréner a pozeral mi priamo do očí.

"Ospravedlňujem sa. Nevedela som." povedala som mu a vtedy sa skupinka chalanov - len tí čo tu boli ráno - pozreli na seba a prikývli.
***************
Hnedokukalec mi išiel a oproti až nakoniec prišiel ku mantinelu, kde som aj ja zastavila.
Bol odo mňa vyšší zhruba o dve hlavy a bez korčulí asi o hlavu. V očiach mal nehu alebo ako to nazvať.

"Som Boris." predstavil sa a podal mi ruku.

"Boris Coulson."
***************
"No vstávaj."

"Ale mne sa nechce. A prestaňte na mňa čumieť."

Otvorila som oči a čo nevidím 12 párov očí na mňa čumí.

"Čo som komu spravila? Neodpovedajte to bola rečnícka otázka."
***************

"Tak na." povedal a hodil po mne hokejku.

"Čo takto si zahrať menší zápas? Ty proti mojim trom najlepším hráčom." pokračoval.
****************
"Takže chalani čakám vás o pol druhej pred Kolibou. A prídeme všetky. Takže si nachystajte vreckové." povedala som provokačne, žmurkla na ich udivené tváre a so Soph išla naspäť domov.
****************
"Lenže ty, Lily, si originál. Lebo žiješ, kráčaš, bežíš, plávaš, lyžuješ, korčuluješ. A v práve v tej chvíli, keď sa tým necháš strhnúť a prestávaš myslieť na nebezpečie a riskuješ tak práve v tej chvíli si to TY. Tvoje skutočné JA. A je to také úžasné - nech sa mi aj chalani smejú do konca života - že už v tej prvej chvíli, keď som ťa uvidel si ma uchvátila. Si bojovnica a nech mi pán boh pomáha, ak raz pôjdem proti tebe lebo ty ideš cez mŕtvoly."
*****************
Podíde ku mne pomaly a objíme ma.

"Ďakujem za úžasné prázdniny." Povie jediné a odtiahne sa odo mňa. Nasadneme do auta a všetkým zakývame na rozlúčku. Mne v tej chvíli puká srdce.
****************
Potom s plných pľúc zakričím: "Boriiiiiis."

****************
"Napíšeme si."
*****************

Spomienky ma ovládnu. Som taká zamyslená, že si ani nevšimnem príchod osôb.

"Ja som vám to vravel. Ona ako prvé pôjde sem a nie za nami." Počuj hlas. Veľmi povedomý hlas.

Ešte stále s akousi vierou nech sa mi to sníva zdvihnem svoj pohľad od betónovej plochy.

Moje oči sa zabodnú do hnedých očí Borisa. A ja zalapám po dychu.

Nová časť! ^^

Enjoy! :)