When The Snow Fall...

Ešte stále je tu niečo čo sa dokáže dosrať

Druhý deň súťaže ~ pokročilý
/Pohľad nikoho/

Jej snowboard a jej lyže sa lesknú pod slnečným svetlom. Ich anonymita je stále pod rúškom tajomstva vďaka šatkám a prilbám na ich hlavách.

No len predsa je pár ľudí, ktorí ich spoznali. Všetci stuhnú keď zistia pravdu. Pozrú sa na seba a keď ide lyžiarka na štartovnú čiaru ani nedýchajú.

Napätie vo vzduchu stúpa a to hlavne kvôli poslednej súťažiacej - snowboardistke.

Lyžiarka pod falošným menom Theresa Green so svojou čistou jazdou a s počtom bodou 37,5 vchádza do stanu pre súťažiacich, ale jej pohľad je uprený na jedného človeka.

"Panebože." Zašepká a vysí pohľadom na svojej frajerke Soph/Theresa.

Soph pre ostatných Theresa svoje lyže uloží do obalu a urýchlene opustí areál ako to mali vopred dohodnuté.

Ruky sa jej trasú keď vchádza do domu a hneď zapne telku, aby mohla hľadieť na priamy prenos zo súťaže.

Slzy sa jej tisnú do očí keď hľadí na bezchybnú jazdu svojej kamarátky a podvedome krčí obočím keď Clarissa/Lily zariskuje. Čo je v podstate stále.

Zatiaľ čo Soph hľadí na telky a chalani na svahu len vyvaľujú očami nad tou jazdou, ona si ju užíva. Jej telom prúdi neskutočný adrenalín, ktorý nie je vyvolaný len jazdou.

Bojí sa. A to posledného skoku, ktorý jej frajera stál zdravie. V jednej milisekunde jej hlavou prebehne spomienka nad dnešnou nocou kedy bezmocne sedela na nepohodlných sedačkách v nemocnici a po lícach jej padali slzy.

Ona žije a on o svoj život bojuje. Zabolelo ju pri srdci, ale hneď sa zahriakla. Musí sa koncentrovať. A keď už nie je pre seba tak aspoň pre neho. Chce zvíťaziť pre neho.

Prekonáva poslednú prekážku keď jej na oči padne posledný skok. Celé obecenstvo sa zhlboka nadýchne a už iba držia dych a čakajú. Ona sama očakáva kam jej nohy ju zavedú keďže ona sama sa nikdy neriadi. Ide iba za svojim srdcom.

Príde nad kopec. Líže (P.a.nie doslovne -_- :*) špičku skoku. Odráža sa. Skáče. Premet prvý. Premet druhý. Ľahká strata kontroly nad prknom čo všetkých dostáva do pozoru.

A ona sa iba zhlboka nadýchne a odíde do stanu. Tentoraz aj jej samotnej sa trasú ruky, ale aj tak je schopná urobiť to isté čo jej spoločníčka, pobaliť sa a vypadnúť z areálu súťaže.

/Lilyin pohľad/

Nemocnica je hrozné miesto. Zatuchnuté, ale pritom nezdravo čisté.

No aj tak stále sedím na tej debilnej stoličke a hľadím na stenu pred sebou. Hneď ako si spomeniem čo sa stalo včera mi jedna slza skĺzne po líci a ja ju rýchlo zotriem. On to zvládne.

Chalani ešte nedorazili zo svahu. Fakt netuším ako budú reagovať.

"Pán a pani Coulsonovci?" Doktorov hlas pretne moje myšlienky.

Zdvihnem sa s nimi aj ja a napäto hľadíme na doktora. On sa pozrie na mňa a hneď na to na Borisových rodičov. Pochopíme jeho pohľad.

"To je v poriadku. Môžete hovoriť." Ledabolo kývne rukou Borisova mama.

"Dobre. Pán Coulson mladší sa už prebudil z krátkeho umelého spánku. Jediné vážnejšie zranenie, ktoré ho postihli je zlomená ruka a vykĺbené rameno. No to rameno sme mu vrátili už do kĺba a bude ho asi dva týždne ešte pobolievať. Čo sa týka ruky, je to vážnejšie. Fraktúra na troch miestoch." Úľavou si vydýchneme, ale vzápäti stratíme dych nad zlomeninami jeho ruky.