When The Snow Fall...

Epilóg

/Nejaký ten čas ďalej... /

/Lilyin pohľad/

Nie každý príbeh má svoj šťastný koniec. A nie každý príbeh má smutný koniec. Chcete vedieť odkiaľ sa nabrala táto moja fylozofia? Pozorne počúvajte.

Stojím... Vlastne nestojím. Sedím na klasickom, ale veľmi nápomocnom vozíčku dole pod svahom. Je to zaujímavé ako rýchlo plynie čas.

Po tom ako som strávila pár dní v nemocnici, ma oslobodili domov do domácej liečby.

Následovné sťahovanie. Za mojou láskou na Donovaly.

A síce odvtedy prešlo neskutočných 8 mesiacov, stále nedokážem poriadne chodiť.

Slová, ktoré mi povedal doktor pred odchodom z nemocnice mi stále zastávajú v mysli a nahlodávajú moje presvedčenie.

"Slečna Brown, či budete ešte niekedy chodiť vám nedokážem s určistosťou potvrdiť. Je síce pravda, že veľa pacientov pred vami malo rovnakú 'chorobu', no každý sa k tomu postavil inak. Buďte silná a nevzdávajte sa.

Okolo seba máte veľa ľudí, ktorí vás majú úprimne radi a ak sa budete chcieť vzdať, pomyslite na nich. Povedal by som Dovidenia, ale ako doktor vám prajem nech sa už nikdy nevidíme."

Pozerám sa okolo seba na snehobiely sneh (:'D), na more ľudí, ktorí sa zvesela lyžujú alebo snowboardujú. A nakoniec upriem pohľad na skupinku ľudí úplne hore na kopci. Moji hokejisti a spolok ako veľká vlna sa valia dole.

A všetcia sa zastavia pri mne.

"Ste úžasní." Usmejem sa na nich a pozriem sa na každého. Čo by som robila keby nebolo ich.

"Group hug!" Niekto zakričí a už sa všetci nahrnú ku mne.

/Jar/

"No tak, drahá. Čakáme na tvoje prvé kroky."

"Robíš z toho zbytočný cirkus, drahý."

Môj 'drahý' spolubývajúci a aj láska môjho života upiera na mňa pohľad aj so všetkými, koho sa mu v nedeľu o polnoci podarilo zohnať, len kvôli tomu, že som mu povedala, že sa teraz o to pokúsim.

A tak trucovito sedím na vozíčku v našej obývačke a statočne mu opätujem tvrdohlavý pohľad.

"Ja viem, že to chceš, drahá." Pristúpi ku mne a líce mi obklopí teplo jeho pier. Iba si povzdychnem. Vždy vedel ako na mňa.

Podám mu ruky a po malých kúskoch si dodávam odvahy.

Potom sa Chris, Soph, Will a každý kto sa zmestí okolo môjho vozíčka chytia a pomáhajú mi pomaly sa zdvíhať.

Urobím krok. Za ním pokračuje druhý a po mojich lícach sa valia slzy. Slzy šťastia.

"Ja chodím." Zakričím, ale nohy sa mi podlomia a ja padám do Borisovho náručia.

"Tak nabudúce." Dá mi pusu na líce.

"Boris, ja som chodila." Po tvári sa mi rozlial nekonečný úsmev a moje oči určite žiaria.

/Leto/

Po niekoľkých rehabilitáciach chodím. Áno, po roku zasa na svojich nohách. Sakramentsky dobrý pocit.

/Borisov pohľad/

Na počesť Lilyinho znovuzrodenia sme usporiadali menšiu stanovačku. Teda vedia to všetci okrem Lily.

Ja&Lily, jej brat&jeho frajerka, hokejisti (donovalskí & ružomberskí) a ich frajerky. Len naša partia.

Ako za starých čias kedy nás trápili len zbytočné známky a čo nám mami navaria na večeru. A síce sme len o pár rokov starší ako na začiatku, ale stále sme zohratá partia.