When The Snow Fall...

Najgeniálnejšia prehováračka

Je dosť skoro. Hádam že môžu byť tak štyri hodiny. Áno, zasa mám 'upírske' hodiny. Čumím do stropu. Zistila som, že tu mám celkom rovnú stenu. Bože ja už nevládzem sa kukať na tú stenu. Tak som si povedala, že skúsim ten svoj lenivý zadok dostať do kuchyne a spravím všetkým raňajky.

Pravidlo číslo jedna: Kto prvý vstane robí raňajky. Tak teda robím. Všetci normálne vstanú o 6 ráno tak teda mám ešte dve hodiny. Čo urobím na raňajky?

Asi urobím párky a k tomu si dáme nejaké pečivo. Popri robení si začnem pohmkávať pesničku. Jednu z mojich obľúbených Holes in the sky. Milujem ju.

Ani sa nenazdám a už mám všetko hotové. Je ešte len pol šiestej, tak si poviem že sa idem už prezliecť. Tak sa otočím na päte a idem do svojej izby.

Zo skrine si zoberiem čierne legíny a šedé tričko s dlhým rúkávom. K tomu si ešte prihodím spodné prádlo a idem do kúpeľky. Vojdem do sprchy a dám si rýchlu sprchu. Podídem ku umývadlo kde si umyjem svoje zúbky a zopnem si vlasy do copu.

Dám si krém na pleť, aby mi nepopraskala na lyžiach a vyjdem do izby. Spravím si posteľ a idem do kuchyne. Tam ma už čakali dve kyseliny a mama Kaja. Hneď takto je vidieť čo Soph zdedila po mame a čo po otcovi.

"Dobré ránko." pozdravila som ich a prisadla si k nim na stoličku. Oni ma ako najväčší slušňáci na svete odzdravia.

"Si perfektná, Lily." povie Soph a ja pochopím, že myslí raňajky. Po jedle sa všetci nahrnú do kúpeľky a ja sa iba smejem lebo som už pripravená.

Tak idem do izby pre oteplováky a lyžiarsku bundu. Nohavice sú čierne a bundu mám hnedo-modrú. Lyžiarky mám šedé a lyže šedo-čierne. Prilbu mám bielu. K mojej lyžiarskej patrí ešte dúhová šatka. Zvláštnosť na nej je, že je spojená. Nemá dva konce. Vlastné nemá žiaden (na obrázku).

Tak podobne sa vybavila aj Soph. Bunda čierno-zelená, nohavice zelené, lyžiarky a prilba biela, lyže šedo-biele a k tomu hnedú šatku. Taktiež ako moja nemá žiadne konce. Je spojená.

Keďže budeme lyžovať len my dve, tak Kaja s Michalom idú iba v lyžiarskej bunde a oteplovákoch. Vyjdeme von a lyže si prehodíme cez plece. Prídeme ku prvému vleku a Michal sa od nás odpája s tým, že ide kúpiť lístky na vleky. My si zatiaľ so Soph nasadíme lyže a čakáme.

Po pár minútach príde a my si kartičku dáme do vrecka a ideme pomaly. Len predsa rok sme nestáli na lyžiach, tak najskôr ideme na ten menší svah.

Rozlyžujeme sa a dáme sa do rady na ten stŕmejší. Ako ideme na kotvy tak uvidím hotovú teklamu na svahu. Ratrakami vyvážajú hore svahom autá čo znamená, že buď si robia riadnu reklamu alebo tu bude súťaž.

Na to sa musím spýtať Soph. Ona ma v týchto podujatiach prehľad, aj keď sama by sa toho nikdy nezúčastnila. A v tej chvíle na plac nastupujem ja a nakecávam ju nech len predsa ideme. Takže takýto je náš kolobeh. Ona vie a ja nakecávam.

Neraz sme kvôli tomu mali aj problém. Pamätám si hlavne jeden obzvlášť nepríjemný prípad....

*Flashback*

"No tak Soph však keď už vieš že má byť tak blízko tak prečo preboha nejdeme aj my?" spýtam sa jej a viem, že toto je posledná kvapka, aby som ju prehovorila.

Ak nie ste v obraze, tak vám to vysvetlím. Kúsok od nášho domova (pár desiatok kilometrov do väčšieho mesta kam by sme sa dostali vlakom) je autogramiáda jedného Sophininho obľúbeného spisovateľa.... musím podotknúť že aj ja ho mám celkom rada.... Ricka Riordana.