When The Snow Fall...

It's dark inside...

Soph svojim vyhlásením rozpútala neskutočné peklo. A nielen tu, ale po celom Slovensku. Teda dúfam, že to zostalo v rámci slovenských hraníc.

A v našej škole asi ani nemusím pripomínať čo to rozpútalo. Najskôr všetci podozrievali aj mňa, ale potom ako sme im vsugerovali to, že ja som veľmi nešikovná a niečo také by som nedala, tak mi dali pokoj.
Soph aj keď dostávala ponuky na rande, stále zostávala verná Willovi. A on jej. Však by ho potom tá kastrácia ani neminula.

Ako čas bežal (ubehli iba dva týždne, ale 'who cares?') tak všetko šialenstvo utíchlo, len zostalo nezodpovedaných pár otázok. Vlastne iba jedna.

Jar sa blíži, svahy sa roztápajú a chalanom skončili zápasy. Po ďalších dvoch víťazstvách a jednej prehre skončili na druhom mieste. My ako verné fanúšičky sme boli na každom a tak sme s nimi trávili víkendy skoro stále.

Čo sa týka mojej 'hokejovej' kariéry ako sa začala tak aj skončila. Neľutujem toho. Ani keď som skončila s krasokorčuľovaním som toho neľutovala. No stále to milujem.

Je to ako droga. Raz začnete a aj keď chcete akokoľvek prestať vždy budete vedieť ako chutila. Ako ste sa po nej cítili. Lenže nielen drogy majú svoje následky.

Aj to čo som urobila minulý rok a tento rok má svoje následky. A v mojom prípade sú to zdravotné následky.

Pamätáte na moje koleno? Nie? Tak sa samo pripomenulo. A to bolo práve v čase keď som odchádzala zo školy z poslednej hodiny čiže telesnej výchovy.

"Takže sme dohodnuté na tie nákupy?" Ja iba prikývnem a snažím sa zachovať si kamennú tvár aby sa neskrivila od bolesti.

Tento deň sme so Soph dlho plánovali a preto ho práve týmto nechcem skaziť.

"Lily? Si v poriadku? Začínaš nejako krívať." Jej röntgonevému pohľadu som sa nevyhla.

Povzdychnem si a spustím.

"Dobre. Prichytila si ma. Od začiatku týždňa ma to koleno príšerne bolí, ale nechcem to skaziť."

"Bože čo blbneš! Už predtým si s tým mala problémy a nič nepovieš?" Začína Soph hysterčiť a to mi teraz moc nepomáha. Začína sa bolesť dostávať aj do hlavy.

"Pšššt." Zahriaknem ju a jemne sa o ňu opriem lebo môj svet sa začína krútiť.

"Volám Tomášovi." Popadne mobil a hneď volá.

"Musíš prísť a hneď. Sme pri škole." Vyhŕkne na neho a zloží.

"Kde si nechala zdvorilosť?"

"Vyzeráš ako samotná smrť a stále ťa neprešla tvoja irónia? V tom prípade ťa to ešte dostačne nebolí." Vyplazí na mňa jazyk a ja sa chytím za srdce.

"To bolo kruté." Vystrčím oduto spodnú peru a hneď na to sa jemne uchechtnem. Toto pošťuchovanie ma nikdy neomrzí.

O tri minútky sa pri nás zastaví auto a vyskakuje z neho brat s jeho kamarátmi - Dominik a Marek. Aj keď išli každý na inú vysokú furt sú niekde spolu.

"Čo blbneš, sestrička?" Rečnícky sa ma opýta a váhu môjho tela hodí na seba.

"Ja som v pohode." Položím si hlavu na rameno kde má srdce a pomocou jeho pulzu sa snažím upokojiť ten bordel, čo mám v hlave.

"Zvládneš po svojich?"

"Čo myslíš?" Sarkasticky zašušlem do jeho hrude.

"Fajn fajn. Dominik šoféruješ." Hodí mu kľúče a mňa zoberie na ruky ako princeznú. Ruky mu obmotám okolo krku a zavriem oči od náhlej bolesti.