When The Snow Fall...

Because I am scared

/Borisov pohľad/

Ako sme tam tak stáli na štadióne, videl som jej zamyslený pohľad, tak mi nejako doplo, že nech už bude jej odpoveď akákoľvek viem, že bude úprimná.

A toto si na ľuďoch cením. Úprimnosť v každom prípade.

"Áno." Bola jej odpoveď a mne poskočilo srdce v návale vďačnosti a náklonosti k nej. Nebudem zapierať, Lily sa mi veľmi páčila či už povahovo alebo výzorovo.

"Keď som bol malý a začal som hrávať hokej, moc mi nešiel. Dobre musím uznať, bol som v tom hrozný. Raz ma môj otec zobral sem na klzisko. Mal som 9 a bolo pol desiatej večer. O takom čase som mal chvíľku pred večierkou. Môj otec mi bol ako môj súrodenec lebo som jedináčik. Začali sme hrať. Hrať hokej. Otec ma nešetril. A takto sme hrávali každý deň po celý pol rok. Pointa môjho dlhého monológu je, že ak niečo strašne chceš, choď si za tým. A aby si nepovedala, že ja som mal výhodu môjho otca, tak teraz tu stojím ja. Síce o krasokorčuľovaní nič, ale absolútne nič neviem, ale snaha sa cení." Spýtavo som sa na ňu pozrel. Ona jemne prikývla a jediná odozva na môj monológ bolo jej pousmiatie.

Vážne? Ja jej tu skoro rozpoviem celý môj životopis a ona sa iba pousmeje? Ženy....

Vzápätí sa však zamyslela a pokrútila hlavou.

"Nemôžem."

"Takže celú moju snahu chceš, len tak zahodiť kvôli.... vlastne prečo?" Spýtal som sa.

"Ja-Ja sa- Ja sa..." nadýchla sa," Ja sa bojím."

Keď to dopovedala, tak srdce mi stislo lebo v očiach sa jej zaleskli slzy.

"Síce sa tvárim ako nebojácna, ale ja sa tak skurvene bojím. Každý krát. A najhoršie je, keď proti tomu nemôžem bojovať. Proste to tam je a je to vo mne.... len sa bojím. Nemôžem korčuľovať a každý krát, keď stojím na korčuliach alebo lyžiach, keď plávam, keď hrám futbal, keď bežím alebo kráčam... stále sa pýtam samej seba.... Čo ak tu bude práve teraz, keď sa mi rozpadne koleno a ja doživotne nebudem nič robiť. Je to strašne únavné."

Zostal som v šoku s pootvorenými ústami.

/Sofiin pohľad/

Keď som sa vrátila naspäť do koliby debata bola už v plnom prúde. Všimli si ma a hneď padali otázky 'Kde je?' 'Čo jej bolo?' 'Je v poriadku?'. No všetko som sa im snažila odpovedať a nakoniec povedala, že tam zostala s Borisom. Všetci si vymenili prekvapený pohľad.

"S Borisom? S naším Borisom?" Spýtal sa Will.

"Myslíš, že tu poznám ešte iného Borisa?" Spýtala som sa naspäť uštipačne a zavŕtala svoj pohľad do jeho. On pokrútil hlavou a pohľad mi opätoval. Moja mama si zakašľala.

"Nie sú tam nejako dlho?"

"Pravda. Poďme za nimi aj tak sme už všetci dojedli." Poznamenal tréner.

Chalani cvakali ako kázala stávka a vybrali sme sa von. Tam sme už iba zahliadli ich siluety ako sa vybrali smerom ku štadiónu. Teda myslím. Ale kam inam by išiel hokejista s krasokorčuliarkou? Aj keď bývalou.

"Pšššt. Poďme za nimi." Zašepkala som.

"Ideme ich špehovať?" Spýtal sa stále šeptom ukecaný Will.

"Čo myslíš?"

"Vieš o tom, že je nezdvorilé odpovedať niekomu otázkou?" Šepky sme sa hádali počas chôdze.

"Vieš o tom, že je mi to jedno?" Provokala som.

"Ouuuuu." Ozvala so zozadu.

"Tá ti teda dala, Will." Zasmiali sa potichu všetci. Zasa som ich utíšila lebo sme už boli pri štadióne a Lily s Borisom ho odomykali. Zašli do vnútra a my sme asi tak po dvoch minútach prebehli (ešte stále celkom potichu) na horné lavičky. Tam sme si čupli a sledovali ich.

"Vieš o tom, že si riadne drzá?" Zapáral Will.

"Vieš o tom, že si riadne ukecaný?" Pridala som k tomu oslnivý úsmev.

On si iba povzdychol na znak porážky a ja som sa uškrnula. Potom sme už iba potichu sledovali scénu čo sa odvýjala pod nami na klzisku.

"....Je to strašne únavné." Počula som od Lily a ja som sa rozplakala. Potichu som v sebe dusila plač a nechala sa objať od Willa.

Nakoniec on si sadol na zem a ja na neho a tak ma tíšil. Stále som však poočku sledovala párik na klzisku.

Boris tam len tak stál s otvorenými ústami a Lily so sklopeným pohľadom. Potom nadvihol pravú ruku a nežne jej pohladil líco.

"Si tá najstatočnejšia osoba akú som kedy videl. Ty si myslíš, že ja sa ničoho nebojím? Poviem ti tajomstvo... Mám hrozný strach z pavúkov." Povedal a Will sa začal potichu smiať.

"To je bačkora." Teraz som sa smiala už aj ja.

"A Will? Ten sa síce tvári ako drsňák, ale pritom z nás má najdivnejší strach. Bojí sa zebier. Či už tých na ceste alebo v Zoo." Pokračoval.

"To je hajzel." Poznamenal objekt ohovárania. Musela som si zaboriť hlavu do jeho hrude, aby som bola potichu z toľkého smiatia. Aj všetci okolo mňa - hokejisti, tréner, moji rodičia - sa statočne držali. Všetci sa smiali... okrem Willa.

"Lenže ja keď vidím pavúka tak hystericky jačím ako ženská a Will... ten v živote neprišiel cez prechod pre chodcov a Zoo sa vyhýba kilometrovým oblúkom." Boris prišiel ku nej bližšie a zobral ju do náručia.

"Lenže ty, Lily, si originál. Lebo žiješ, kráčaš, bežíš, plávaš, lyžuješ, korčuluješ. A v práve v tej chvíli, keď sa tým necháš strhnúť a prestávaš myslieť na nebezpečie a riskuješ tak práve v tej chvíli si to TY. Tvoje skutočné JA. A je to také úžasné - nech sa mi aj chalani smejú do konca života - že už v tej prvej chvíli, keď som ťa uvidel si ma uchvátila. Si bojovnica a nech mi pán boh pomáha, ak raz pôjdem proti tebe lebo ty ideš cez mŕtvoly."

Ono to bolo také krásne, že som sa znova rozplakala. Konečne je tu niekto kto jej povedala aká úžasná je. Ona si to zaslúži lebo v skutočnosti je ešte lepšia.

"Hej, neplač." Zašepkal mi Will do ucha a jemne ma húpal v náručí.

"Hovorila si, že je to všetko strašne ťažké.. ale ja tomu neverím. Chcem aby si mi zakorčuľovala ako keby to malo byť posledný krát. Ako keby si bola v poslednom kole na súťaži a išlo ti o zlato. Ako keby si tu bola len ty a ja som mohol vidieť všetkú tú vášeň a srdce, ktoré do toho dávaš. Prosím."

A vtedy ten moment všetko stíchlo. Ten moment sa sústredil na to ako zdvihla hlavu z Borisovho ramena a pozrela mu do očí. Potom otvorila ústa, aby mohla povedať.....

Enjoy! :)