When The Snow Fall...

Zápas č. 2 aka Kedy si dá konečne pohov?

Hra sa začala. Hneď som zobrala puk a kľučkovala ku bránke. Chris sa ani nestihol pripraviť a už mal v bránke puk.

"Jednu nula." Povedala som smerujúca ku mojej bránke a ešte som stihla mrknúť na Borisa.

On s otvorenými ústami stál na stredovej čiare klziska. Tréner po druhýkrát hodil puk do stredu ihriska a ja som síce s menšími obtiažmi pri Willovi, ale trafila som puk do bránky.

"No tak chalani. Snažte sa." Vyprovokujem ich.

Boris na mňa hodí zúrivý pohľad a ja mu len pošlem vzdušnú pusinku. A nezabudnem na neho žmurknúť.

Tréner ide po tretíkrát hodiť puk, ale zastaví sa v pohybe.

"Boris, Will, Chris nezahanbite nás. Myslím že máte malú motiváciu. Takže ak prehráte, tak budete klusať 20 kôl okolo celého mesta. A aby som nezabudol budete po zvyšok prázdnin čo tu Lily bude, ju budete sprevádzať na štadión v skorých ranných hodinách."

Ja som ako aj ostatní stála s vypleštenými očami. No to som fakt nečakala.

"Snažte sa chalani." Vysmiala som sa im. A začala som sa smiať. Do toho mi začal zvoniť mobil.

"Chvíľku." Pozrela som sa na mobil. Braček 3:D. No fasa... čo chce?

"Áno?" Zdvihla som hovor.

"Pre tvoje vlastne zdravie dúfam, že ste tie plagáty polepili naspäť. Ak nie tak mi kúpite nové alebo vám zlomím každú kostičku v tele."

"Áno sestrička aj ja teba rád počujem. Ako sa máš? Ja sa mám veľmi dobre ďakujem za opýtanie." Ironicky poznamenal hlas môjho brata v mobile.

"Nezahováraj. Čo si chcel?"

"Ugh... Otecko sa nám vrátil do štátu. A chce sa s nami stretnúť a ...." Nenechala som ho dohovoriť.

"Ten idiot... Ako si dovoľuje sa mi ešte dať na oči. Ak si s ním v kontakte tak mu povedz, že nikdy!!!! Nechcem byť s ním v kontakte a nech všetko čo mi chcel povedať si strčí do...."

"Ja viem." Prerušil ma on.

"Končím. Pa." Nepočkala som ani na odpoveď a zrušila som hovor.

"Ten idiot." Zamrmlala som si pod nos. Otočila som sa späť na hru a ignorovala vypúlené oči.

"No čo?!?! To ste nikdy nevideli nasratú ženskú???" Spýtam sa podráždene.

"Ja hej. A nie je to nič príjemné... Hráme ďalej?" Spýtal sa opatrne Boris.

"Daj mi chvíľku." Poviem a zapriem so ruky o kolená a pokrčím chrbát. Pomaly sa nadýchnem a vydýchnem. Potom prikývnem a idem na stred ihriska.

Ďalšie dve hry som nepozorná a tak sa skóre vyrovná na 2:2.

"Vážne si v pohode?" Spýta sa Boris s úškrnom a jeho stratené ego sa už určite našlo. Každý kúsoček z neho.

Je posledná hra a vďaka egu začne Boris ale aj Will robiť menšie chyby, ktoré sú síce ťažko vidieť, ale ja ich zbadám.

A tak sa cez chyby prekľučkujem smerom ku bránke kde z plnej sily strelím.

***********Chvíľka napätia************

Strelím posledný gól čo znamená, že som vyhrala. Čiže Will, Chris a Boris musia ma pozvať na pizzu a zoberiem aj Soph z jej rodičmi potom chodiť so mnou každé ráno korčuľovať a to ani nehovorím o klusaní okolo celého mesta. 20 krát.