When The Snow Fall...

Následky... Bozk?

/Lilyin pohľad/

Okolo mňa boli samí ľudia a potom čo na mňa vyhŕkol ten porotca, že som blázon som iba pokrčila plecami. Nie je jediný, ktorý mi to povedal a určite nie posledný.

No čo mi vadilo viac, keď ma začali fotiť. Nie na spoločnú fotku, ale ako jedinca. Zo všetkých strán na mňa kričali otázky a mne to tak pripomenulo môj sen, že som urobila prvé čo ma napadlo. Utiekla som.

/Borisov pohľad/

Ona utiekla. Za ňou sa hneď rozbehla Theresa. Potom sa všetko nejako rýchlo pokazilo lebo za ňou začali všetci bežať vrátane novinárov.

"Chúďa dievča." poznamenal potichu Will. Na to som mohol iba prikývnuť a pozerať sa na jej vzdiaľujúci chrbát.

/Lilyin pohľad/

Vďaka Sofii ako tak poznám Donovaly a preto viem, kde sa dá ideálne skryť. Skryla som sa so Soph za nejakým domom a čakali, kým odídu. Potom sme sa vracali domov, ktorý bol na naše veľké šťastie iba kúsok.

Medailu som si zložila a vyzliekla som sa. Išla som do sprchy, kde som si nastavila riadne horúcu vodu. Stála som pod ňou asi 10 minút a spomínala na môj zážitok spred niekoľkých minút.

Vyliezla som z nej a obliekla si oblečenie - šedé tepláky a čierne tričko - a vlasy som si nechala rozpustené. Predtým som si ich ešte rozčesala a uterák dala cez stoličku, aby sa usušil.

Vošla som do obývačky. Sedeli tam všetci traja a hľadeli na telku. Mňa nezaregistrovali a preto som sa oprela o zárubňu a tiež uprela svoj pohľad na telku. Na miestnej stanici dávali reportáž o freeroadovej súťaži, ktorá sa konala počas troch dní. Áno, bola to tá naša. Bola tam aj kamera, ktorú som si nevšimla a snímala všetkých.

Aj Borisove víťazstvo aj to moje. Aj môj fenomenálny útek.

"Bože chúďa Lily. Tá bude naštvatá."

"Veď vyhrala. Ako to môžeš povedať?" spýta sa Kaja.

"Mami... vieš Lily je komplikovaná osoba, ktorá má na všetko názor. Mám ju za to rada pretože nie je nič čo by neokomentovala. "

"To je pravda." zašepkám do ticha izby a všetci sa od ľaku hneď strhnú.

"Ako dlho...?"

"Tú reportáž som videla." poznamenám smerom ku Sofii.

"To mi je ľúto. Nemalo sa to takto zvrtnúť." zašepká.

"Ale no tak. Veď to nie je tvoja chyba." poviem a sadnem si k nej a objímem ju.

Poobede ideme do koliby, kde nás už chalani čakajú a majú už pre nás rezervovaný stôl, kde sme sedeli aj minule. Pri stole bolo rušno ako vždy, keď sa stmolia dokopy.

"Ahojte." povedia, teda skôr zakričia a hneď nás idú všetci vyobjímať. My ich odzdravíme a sadáme si ku stolu.

"Dobrý deň." slušne pozdravím dvoch dospelých, ktorý tiež sedia pri stole.

"To je moja mamina Laura a otec Peter." predstaví ich Boris.

"Teší ma, ja som Lily a toto je Sofia a jej rodičia Karolína a Michal." ujmem sa predstavovania.

"Aj nás teší." povie Borisova mama a objíme ma. S jeho otcom si podám ruku. Takto to pokračuje u všetkých.

"Chalani gratulujem ku výhre." ešte raz objímem Willa a Borisa.

"Ako o tom viete?"

"Veď to ide v telke asi už tretíkrát." zasmejeme sa.

Príde k nám čašníčka a my si objednáme pizze. Je ich fakt veľa a chalani si berú každý sám. Stále nadhadzujeme témy a zasa príde na mňa ten pocit úzkosti.

"Lily? Ideme von?" počujem rozmazaný Borisov hlas. Snažím sa na neho sústrediť a tak jednoducho prikývnem.

Na nič viac nemám energiu. Pocítim pod sebou ruky, ktoré ma nesú preč. Pred očami sa mi zatmie, keď si spomeniem na ten pocit stáť pred kamerami, keď sa všetci pozerajú na mňa na každý môj krok.

V pozadí však započujem hlas. Hlas, ktorý poznám a ktorý sa mi neskutočne páči aj keď si to nechcem priznať. A keď odídeme on mi bude najviac chýbať. Spieva mi.

~I'am a reckless mistake
I'm a cold night's intake
I'm a one night too long
I'm a come on too strong

all my life I've been living in the fast lane
can't slow down
I'm a rollin' freight train
one more time
gotta start all over
can't slow down
I'm a lone red rover

I'm a hold my cards close
I'm a wreck what I love most
I'm a first class let down
I'm a shut up sit down... ~

Otvorím oči a vidím jeho hnedé oči, ktoré vpíjajú svoj pohľad do tých mojich.

"Ďakujem." zašepkám a snažím sa nepokaziť túto chvíľku. Vtedy sa začne ku mne približovať a jeho pery sa ocitnú na tých mojich.

Ruky obkrútim okolo jeho krku a spoločne sa necháme niesť týmto momentom. V mojom bruchu vybuchuje ohňostroj a ja po prvýkrát vo svojom živote pociťujem motýliky v bruchu.

Ja sa potom zosuniem z jeho náručia a on si ma hneď pritiahne do objatia. Obidvaja chceme niečo povedať, ale ani jeden z nás nevie čo. No v očiach sa mu to dá prečítať. Bojí sa ako zareagujem.

Ja sa od neho odtiahnem idem pár krokov ku vchodu do koliby. V polovičke cesty sa ku nemu otočím a podvihnem ruku ako ráno, keď ma bral z klziska ku mantinele. On sa pousmial a príde ku mne. Ja si zaháknem ruku do jeho ramena a spoločne ideme dovnútra.

Sadneme si ku stolu a pokračujeme v jedení pizze pričom ignorujeme veľavravné pohľady.

"Ozaj kedy vlastne idete behať?" spýtam sa zvedavo. Chalani sa rukou čapnu po čele. Ja sa na nich zmäteno pozriem.

"Lilyyy." zatiahne Chris.

"Skoro by som zabudol. Idete zajtra ráno. Vďaka Lily." povie tréner a ja v tú chvíľu pochopím, že to chceli ututlať.

"Sorry chalani." poviem a s červenými lícami sklopím svoj pohľad na stôl.

"Awwwwwwww." zatiahnu a najbližší pri mne - Boris - ma objíme. Teraz sa červenám ešte viac, tak si hlava zaryjem do jeho hrude.

"Awwwwwwww." povedia ešte raz a ja na nich vrhnem zabijácky pohľad. Zasmejú sa ešte a moje líce majú tú najsýtejšiu červenú.

"Sú zlatý." počujem hlas.

"Oni ani nevedia aká si ty zlatá, keď sa červenáš." zašepká mi do ucha Borisov hlas.

Po zvyšok večera sa zabávame a nakoniec skončíme tam, kde sa to všetko začalo. Na klzisku.

Všetci devätnásti čo sme tam boli sme sa bláznili na ľade a nevnímali čas. Bolo niečo po polnoci, keď sme sa všetci pobrali domov. No ešte stále sme mali niečo čo sme si museli povedať a predĺžovať tú kúzelnú atmosféru.

Na rozlúčku sme sa objali a posledný ku mne podišiel Boris.

"Dobrú noc, korčuliarka." zašepkal mi do ucha a spolu s rodičmi išiel domov.

Mám vás rada ľudia :) .. Ste úžasný.. Ešte stále som na dovči ale našla som wifi :D :D

Na chyby nekukať :D

Enjoy! :)