When The Snow Fall...

Balenie, balenie a BORDEL!!!

A tam stála Soph. Ja som si s úľavou vydýchla. Fakt som sa bála.

"Ahooooj!" zakričí s širokým úsmevom na tvári. Odzdravím ju s rovnakým nadšením lebo sa strašne teším na cestu. Keďže som sama doma hneď ideme do mojej izby. A ako to povedať.... v mojej izbe vládne 'mierny' bordel.

Ako tak som už aj pobalená len dobaliť maličkosti. Popri dobalovaní sa so Soph rozprávame a smejeme. Asi je nás počuť až na ulicu. Ale nám to nevadí.... vždycky sme boli viac bláznivé a divoké ako naše okolie.

"Lily?" spýtala sa ma Soph.

"Hmmmm?" nechce sa mi moc rozprávať.

"Ako je s kolenom?" Tak toto som fakt nechcela. To koleno ma pekelne bolí, ale ja si to nechcem priznať. Neznášam to.... a hlavne kvôli nejakému kolenu sa nebudem obmedzovať. No to som až moc adrenalínová.

"Je v pohode.... tak ako vždy." odpoviem jej a ona vie, že nie je v pohode. Lenže taktiež vie, že nerada o tom hovorím. Tak to je, bolo a aj bude.

V tom nám do izby vtrhne môj brat s jeho kamošmi. Dominik a Marek. Jeho naj kamoši a ja si z nich uťahujem že sú BFF. Je to sranda. A tie pohľady.... No nezasmejte sa.

"Preboha tu je bordel!" zvolá Tomáš a jeho BFF. Povedia to naraz všetci traja a my sa so Soph pozrieme sa na seba.

"BFF!" zvoláme zase my dve a začneme sa tak smiať až nás bolia bruchá. Pozrieme na nich a keď vidíme tie vyvalené oči a mierne urazený pohľad, chytáme ďalší záchvat smiechu.

"Čo tu chcete?" spýtam sa, keď sa ukľudníme.

"Prišli sme ťa pozrieť, sestrička." povie a objíme ma. Lenže dosť nešikovne keďže ja sedím a oni stoja.

"Awwwwww...." urobia dojímavo tri osoby v izbe. 

"Kušte." poviem a hodím zabijácky pohľad. Oni sa zasmejú. Čo je tu nasmiech? spýtam sa samej seba. Našťastie mi nik neodpovedá.

"No tak ešte raz.... Prečo je tu taký bordel?" spýta sa Tomáš a s ostatnými chalanmi si sadne naproti nám. Skôr do takého neohrabaného kruhu.

Pozrela som sa na svojho brata, Dominika a Mareka. Pamätám si na deň, keď ma prijala do prvého ročníka na gympli a do školy som išla prvý deň. So Soph sme vyšli do budovy kde sme sa mali zaradiť medzi ostatných prvákov, ktorý stáli pri nejakých učiteľkách. Ja som bola strašne nervózna, ale Soph bola absolútne pokojná. Chodíme spolu do jednej triedy už od školky.

Do školy sme išli spolu lebo ako prváci sme museli prísť skôr. Organizačné pokyny. No, ale aj tak sme stáli oddelene od ostatných. Som tak trošku introvert a nechcem si hľadať nové kamarátstva.

Po chvílke ma niekto objal zozadu. A ja som sebou trhla lebo kto to sakra? Soph bola vedľa mňa a nikoho iného tu nepoznám. Teda....

"Tomáš! Ja ťa prihluším!" vykríkla som a otočila som sa, aby som ho mohla päsťami búšiť do hrude. Lenže čo môže moje miniaturné pästičky proti jeho vyšportovanej hrudi? Bohužiaľ nič.

Po chvílke smiania z jeho strany som si všimla ďalších dvoch chalanoch za ním. Tiež sa smiali a ja som na nich hodila svoj najdokonalejší zabijácko-strašidelno-odháňajúci pohľad. A s hrdosťou môžem povedať, že zabral. Prestali sa smiať.

"Chalani dovoľte mi predstaviť moju introvertnú, cholerickú, mladšiu sestričku Lily a jej kamarátku pravý-opak-mojej-sestry Sofiu. Lily, Soph dovoľte mi predstaviť dvoch neandrtálcov z mojej triedy Mareka a Dominika." a týmto dlhým monológom skončil.

Vtedy sa začalo moje chodenie na gymnázium. S Marekom a Dominikom som si dobre rozumela. To nám zostalo až do dnes. A práve teraz sedíme my piati v izbe a ja sa snažím vymyslieť dosť dobrý dôvod, aby som vysvetlila ten bordel. V našej spoločnej izbe. Oops....

"No vieš drahý braček keďže ti odchádzam na dva týždne, tak musím tu zanechať niečo čo by ti ma pripomenulo. A tak som musela vymyslieť niečo čo je tvojmu srdcu najbližšie... a hľa... túto kôpku... stvorenú len pre teba." dopovedala som a poslala mu vzdušnú pusu.

Lenže to by nebol on keby sa nezačal rehliť. Postupne sa k nemu pridávali len ja som zostala sedieť s vážnym pohľadom. Pokrútila som nad nimi hlavou, zdvihla sa a dobalila.

" Idem do pivnice si nachystať lyže ... ten bordel možno upracem neskôr. Soph, ideš so mnou?" spýtala som sa jej a ona hneď prikývla aj keď sa stále smiala ako pakôň.

Tak som teda zobrala kľúče a išli sme. Tam v pivnici sme zbalili a navoskovali lyže. Dala som si tiež do tašky prilbu, okuliare a papuče, v ktorých budem behať po apartmáne. A ako posledné som zbalila lyžiarky a korčule na ľad.

Zabudla som sa pochváliť.... jazdiť na korčuliach viem už strašne dávno, ale nikdy som sa tomu nevenovala nejako špeciálno profesiálne. Každý hovorí aká som v tom nadaná, ale pri tom tam nie je nič zo mňa.

Tí, ktorí sa venujú nejakému obľubenému športu mi rozumejú. Všetko dáš do tej sekundy, minúty, aby ten moment bol dokonalý. No a presne toto som pri žiadnom športe ani ničom inom nezažila. Ako keby som nežila, ale iba prežívala.

A vlastne aj preto sa tak 'vrhám' do adrenalínových situácií. Lebo len vtedy si pripadám živá. Skutočne živá.

Všetko už je dobalené. Soph odišla domov, aby rodičom oznámila novinky a ja si po únavnom dni ľahám do postele. A moja posledná myšlienka patrí zajtrajšiemu dňu. Ceste autom a potom zbesilý šprint dole kopcom na lyžiach. Toto som proste ja.

Táááákže dopísala som ďalšiu časť. Som úžasná :3... ale nie. Vy ste úžasní. Každý jeden človiečik, ktorý si to prečíta a dá môjmu príbehu šancu. TY .... Robíte mi radosť :)
Enjoy!