When The Snow Fall...

Fantázia-na-meno-kapitoly-je-v-prdeli

26.2. [Piatok]
(P.a. počítam prázdniny, ktoré sú pre stredné a západné Slovensko... sorry ľudkovia :D)

Konečne začínajú prázdniny. To úžasné napätie, ktoré je poslednú hodinu v piatok pred prázdninami je neuveriteľné.

Každý sa teší čo prinesú tieto prázdniny. Hlavne sneh by to chcelo.

Ja a Soph hneď ako zazvoní vychádzame zo školy. Teraz sme na škole celkom dosť obávané keďže som si minulý týždeň 'zavolala skupinu bachratých chlapov, ktorý mali zbiť Derecka'. Na tom sa celkom smejem. To je moja obľúbená verzia.

Na druhý deň 'po bitke' sa chýri rozšírili po škole... no a vzniklo veľa verzií čo sa vtedy stalo. Pravdu však poznáme iba my.

"Už si pobalená?" Spýta sa Soph cestou zo školy.

"Vážne sa to pýtaš? Mám de javu." Zasmejem sa.

"Už sa neskutočne teším." Oči jej žiaria a podľa mňa to nie je vďaka predzvesti snehu na horách.

"A že vraj nad kým je opar." Zamrmlem a zo srandy zakašlem, aby ma bolo čo najmenej rozumieť. Vyplazí na mňa jazyk.

"Lenže ja som ešte stále v rámci možností slobodná." Zasmejeme sa a ja sa automaticky chytám prsteňa na retiazke.

Domov prídem po 15 minútach a začnem sa baliť. Do jednej tašky nahádžem všetko možné a potom idem do pivnice.

Pre snowboard. Iba pre neho.

Aj keby som išla na tú trojdennú súťaž, o čom pochybujem, keďže ideme na Donovaly a nie do Rače, tak budem súťažiť na boarde. A rovno sa pred chalanmi priznám.

Spojím príjemné s potrebným.

Popri svojich myšlienkach mám slúchatká v ušiach a preto nepočujem kľúčiky v zámke.

Až mamina mi z uší vytiahne špunty a usmeje sa na mňa.

"Nachystaná?"

"V rámci možností." Odpovedám jej.

"A lyže máš kde?"

"Beriem iba board."

"Ale veď s ním sa prezradíš." Pozerá na mňa spýtavo.

"S ním sa prezradím iba pred chalanmi. A to je presne to čo chcem." Na moju odpoveď iba prikývne a spoločne ideme chystať večeru. Posledné jedlo pred tým ako odídem na týždeň.

Braček príde chvíľku po mame a po večeri hráme karty. A tak to aj vyzerá. Spať ideme až o 23:00 a ja ráno stávam skoro. Zasa budem vyzerať ako mŕtvola.

******************

Tentokrát sme cestu vyskúšali inak. Ja a Soph sme si batožiny nechali v aute, no do Ružemberka sa dostaneme vlakom.

Keď skoro minieme ružomberskú vlakovú stanicu tak si pomyslím, že nebol až taký dobrý nápad nechať nás dve cestovať vlakom.

Len predsa. Soph má hrozný orientačný zmysel. Aj keby tam bola 100 krát, stratila by sa. No a ja... ja som ja. Nešika za všetkým okolností.

"Len tak tak." Zasmejeme sa udýchane keď ako posledné vybiehame z vlaku a sprievodička na nás zazerá.

"S tebou už nikam vlakom nejdem." Šťuchnem do Soph. Naposledy dostaneme smiechové záchvaty a hľadáme auto, ktorým mali prísť Michal a Kaja.

Po 10 minutách keď sme kľučkovali na parkovisku sme zistili, že popri ich aute sme prešli asi tak 3 krát a oni sa na našich stratených výrazov smiali v pohodlí auta.