When The Snow Fall...

A potom bola tma...

Lilyin pohľad
"Liliana Miroslava Brown!!! Ja ťa zabijem." povedala osôbka. Áno, mám stredné meno. Len ho nepoužívam.

"Aj ja ťa mám rada, Soph." povedala som sladkým hláskom a začala korčulovať preč od nej. Mala som výhodu a to takú, že som mala korčule.

Ona mala topánky. Veľmi nepohodlno vyzerajúce musím dodať.

Po klzisku si dáme menšiu naháňačku za čo si vyslúžime smiech od Borisa a spol. A dokonca sa zasmial aj ich tréner. A to už je čo povedať.

Keď už bola Soph zadýchaná, tak som sa uľútostila nad ňou a išla k nej.

"Viem, že ma chceš zdrbať za to ráno. Chápem bolo moc skoro. Aj keď nechápem ako to pre teba môže byť skoro, ale ok. Lenže ja som sa nudila. A teraz by si ma mala pochváliť lebo som spoznala nových ľudí." ujala som sa slova.

A nikdy som moc nebola spoločenský typ a Soph z mojím bratom Tomášom mi vždy bohato stačili.

"No fajn... " povzdychla si. "Ale nabudúce keď sa budeš nudiť..." povedala s iróniou v hlase. "...mňa nebuď." hodila po mne zabijácky pohľad číslo jeden.

"Ehm ehm nerád vás ruším, ale Lily chcela akurát povedať odkiaľ má kľúčiky a odkiaľ sa tak naučila korčuľovať." povedal Will (?) ... myslím.

"A tiež lyžovať." doplnil ho Boris.
"A skákať." spomenul si.

"No tak to je fakt nadlho." povedala Soph.

"Hmmmm lyžovať viem veľmi dlho, skákala som prvý krát...." skočili mi do môjho monológu.

"No jasné to si hovor vieš komu." hundral si popod nos nejaký chalan. Meno neviem. Veď je ich tu tak veľa!

"Never. Mne je to jedno. No a korčuľovať viem tiež dlho. A kľúčiky som dostala aby som mala kondičku." povedala som mierne zahýbavo.

Tréner sa na mňa zamyslene pozeral. Nebolo to moc príjemné. Vlastne všetci sa na mňa pozerali a pod intezivitou týchto pohľadov som vybuchla.

"Nečumte." vykríkla som a otočila sa im chrbtom a zaťala päste. Zasa mám veľa energie.

Ach kurnik. Moja výbušná povaha ma raz dostane do hrobu. Na nič som nečakala a aby si môj hnev neodniesli ostatný, začala som si vybíjať energiu. Inak povedané začala som kurčulovať.

Robila som piruety a otočky vo vzduchu. Nepomáhalo to. Furt som bola nasratá. Ja vlastne ani neviem prečo. Zastavila som a porozhliadla som sa na okolo. Potom ma len predsa napadol jeden spôsob ako to zo seba 'dať preč'.

Skúsila som urobiť ten trik, keď som Borisa z jeho skupinkou stretla na tomto štadióne. Bolo to mlynské, stojka na rukách a salto vpred s dopadom na korčule. Ťažké a bláznivé? To ma presne opisuje. Vlastne každý môj trik.

A ani tentokrát sa mi to nevydarilo, ale dobrá správa bola že už som kľudnejšia. Aleluja! Spadla som na chrbát. Au.

Aspoň, že nie na koleno. Ako som tam tak ležala počula som kroky.

"No vstávaj."

"Ale mne sa nechce. A prestaňte na mňa čumieť."

Otvorila som oči a čo nevidím 12 párov očí na mňa čumí.

"Čo som komu spravila? Neodpovedajte to bola rečnícka otázka."

Postavila som sa a oprášila si nohavice a mikinu. Bolel ma chrbát. Fňuk.

"Ja už viem kto si." započula som trénerov hlas.

"Toto dievča," ukázal na Soph," je dcérou môjho dobrého kamaráta. A ty budeš určite jej kamarátka Lily, ktorá trpí rannou nespavosťou. Že?" Hmmmm.... No nečakala som to. Ale má pravdu. Prikývla som mu.

"Taktiež som počul, že si kedysi hrávala hokej." ostražito som prikývla. Dávna minulosť, ale stále pravda.

"Tak na." povedal a hodil po mne hokejku.

"Čo takto si zahrať menší zápas? Ty proti mojim trom najlepším hráčom." pokračoval.

"Trom?!? Pustíte babu proti trom nabúchaným chalanom, ktorý toto hrajú roky zatiaľ čo ona mala niekoľko ročnú pauzu?" rozhorčene povedala Soph.

"To je v pohode. Prijímam. Ak vyhrám pozvete ma na pizzu. Hráme na tri góly." rozhodne som prijala výzvu.

"Beriem aj góly aj stávku. A keď prehráš ty..." bol prerušený.

"No neviem ako vy, ale ja chcem od nej pusu." započula som Borisov hlas. Prekvapene som nadvihla oči a pozrela sa na stranu kde stál on, Will a brankár, ktorého meno som si nezapamätala.

"Takže pusu hmmmm?" šibalsky sa spýtal tréner.

"Berieš?" obrátil pohľad na mňa. Ako som sa pozerala na Borisa ako čo ti šibe? a on na mňa žmurkol. Hmmm... Toto mi neprejde.

"Beriem."

Zápas skončil ako som čakala. Vyhrala som. Nedivte sa... od malička som sa zúčastnila na toľkých športov, že ich nedokážem ani spočítať. Raz som skúšala aj Judo. No, nedopadlo to moc dobre.

"Takže chalani čakám vás o pol druhej pred Kolibou. A prídeme všetky. Takže si nachystajte vreckové." povedala som provokačne, žmurkla na ich udivené tváre a so Soph išla naspäť domov.

Cestou sme si prečítali oznam, že preteky sa konajú v utorok a dneska je streda. Čiže času a času.

Keď som prišla domov, tak som Kaji a Michalovi oznámila kam pôjdeme na obed. Po vysvetlení čo sa stalo sa na mne zasmiali a začali sa chystať. Veď aj tak už bolo 12:18 a cestou trvá asi pätnásť minút.

Ja som išla do izby kde som si dala rýchlu sprchu. Obliekla som si šedý crop top a čierne legíny a na to ešte moju šedú huňatú mikinu. Čiapka s ušami nesmela chýbať. Ešte lesk na pery a mohla som vyraziť.

Spoločne sme prišli do Koliby, kde už celé družstvo obsadilo asi celý kút v reštaurácií.
Hneď ako sme prišli spustili sa ovácie na moje meno.

Tréner sa zvítal s Michalom a Kajou a sadli si na kraj stola oproti sebe. Zatiaľ čo my so Soph sme si museli sadnúť presne uprostred stola, aby sme sa mohli s nimi rozprávať. A že padali témy.

Ja som sa začala cítiť stiesnene. Tak divne ako keby som bola klaustrofobička, ale proste tí všetci ľudia, ktorí tam boli a hučali na mňa zo všetkých strán.

Cítila som nevoľnosť, ale nie takú, keď sa vám chce zvracať, ale takú keď neviete čo zo sebou.

"Lily." počula som Sophin hlas prichádzať z diaľky.

"Mami, zasa má záchvat musí ísť von."

"Ach do riti. Rýchlo zober ju na ruky." potom som už iba cítila ruky pod nohami a chrbtom ako ma dvíhajú a odnášajú von. Potom prišla moja známa temnota.

Ďalšia časť. Ja viem zanedbávam to. :) Aké bolo vysvedčenie? Čo robíte cez prázky? :)

Je moc neskoro na mňa. Takže dobru noc :D.

Enjoy!