When The Snow Fall...

Už nie.

Je piatok ráno a všetci (ja, Soph, Kaja&Michal) sme sa dohodli že pôjdeme podporiť hokejistov.

Vlastne to bolo skôr tak, že včera večer ku nám prišli všetci hokejisti a Boris s Willom ako svojim frajerkám nám dali ich náhradné dresy s ich priezviskom a číslom:

Coulson (Boris) Herondale (Will)
45 73

Povedali nám, že každý dal svojej frajerke svoj náhradný dres, aby im poriadne držali palce. A Lukáš dal ten svoj Zoey aj keď spolu nie sú. Zatiaľ.

A vtedy sme sa vlastne dozvedeli, že všetky baby idú na ten zápas a tak sme sa rozhodli, že ideme aj my. Aj keď sme tam chceli ísť tak či tak.

Pri raňajkách sme sa rozprávali o zápase. Vlastne iba o tom, že akú majú taktiku. Všetko som im s radosťou vysvetľovala.

Po raňajkách sme sa išli obliecť a ja som si ešte na mikinu prehodila Borisov dres. Po dlhých rokov zasa v drese. Aj keď nie je môj tak to bol stále dobrý pocit.

Chvíľku som na seba len pozerala v zrkadle a vyrušila ma až Soph, ktorá stála opretá o zárubňu, na ktorú zaklopkala a prehovorila: "Pripravená?"

"Áno." Usmiala som sa na ňu.

Cestou na štadión sme boli v tichosti a ja som hľadela na okolie pred sebou. Sneh bol prevažne roztopený a aj keď sa teplota držala pod nulou, nový sneh nepadal.

Lanovky stáli išli, vlastne iba jedna a to tá sedačková. Svah bol zasnežený, ale udržiavaný umelým snehom. Na svahu bolo zo päťdesiat lyžiarov a snowboardistov, ale ak nezačne snežiť už nebude nič na čom by sa dalo schádzať svah.

Štadión bol naprataný a aj keď sa tam zmestilo vyše 200 ľudí niektorý ešte museli stať.

Fanúšici boli rozdelený zhruba napol. Tí, čo fandili Donovalom (mojim hokejistom) a tí, čo fandili Ružomberku. Vždy keď niekto povedal 'Ružomberok' som sa snažila udržať svoje emócie na uzde, ale teraz som sa striať proste musela.

A to už len z toho dôvodu, že som ich všetkých videla vchádzať na ľadovú plochu. Aj moji hokejisti vyšli a oba tými sa začali rozcvičovať.

Ale niečo mi tu nesedelo. Začala som ich počítať a dvaja chýbali. Podľa priezvisok chýbali dvojičky. Na nič som nečakala a išla za trénerom.

"Čo sa deje?" Spýtala som sa udychčane.

"Sme v oslabení. Dvojičky zostali choré. Vlastne sám tomu moc nechápem iba mi volala ich mama a hovorila čosi o tom, že musia ísť do nemocnice a že je im to strašne ľúto, ale zápas musíme odohrať bez nich." Chvíľku som uvažovala.

"Čiže na striedačke zostal iba Andrej?" To skôr ani nebola otázka len moje konštatovanie. No aj tak mi tréner prikývol.

"A chalani musia všetky tretiny odohrať v takejto zostave." Povzdychol si tréner.

"A to sme na tom tak pracovali a dlho makali a ja som ich bortil až za ich hranice." Smutne sa pousmial s pohľadom uprený na chalanov.

"Chalani!" Zakričím na nich a ukážem ich nech idú sem. Aj hokejisti z druhého týmu sa otočia a všetci na mňa začnú hľadieť. A ja bohužiaľ viem prečo.

"Moji drahí hokejisti." Začnem keď ku mne dokorčuľujú. Vysadnem si na mantinel, nohy nechám voľne visieť nad ľadom a Boris ma chytí za stehna nech nepadnem.

"Nik nie je na vás pyšnejší ako ja. Dokonca ani tréner. Videla som vás ako sa zdokonaľujete, prijali ste ma medzi vás a strážite a kryjete chrbát mojej láske." Pobozkám na čelo môjho Borisa.