When The Snow Fall...

"Elizabeth."

/Lilyin pohľad/

"Halóóó?" Kričím na všetky strany už nejaký ten čas.

Kráčam stále rovno, hneď za nosom no stále vidím iba belotu. Nebojím sa len stále kráčam dopredu. Lebo to je to, čo ma naučil môj Boris.

Postaviť sa svojmu strachu a ísť vpred. Mali by sme však podotknúť kam ma to jeho 'Neboj sa.' dostalo, ale to je teraz vedľajšie.

"Lily?" Počujem za sebou hlas. Ženský, jemný a nežný.

Prudko sa otočím a koho nevidím. Moju maminu Elizabeth. Všimli ste si, že aj keď som úplne potopená v sračkách a asi aj v bezvedomí, irónia mi nechýba? Mám taký pocit, že tu sa to ešte zväčšilo.

"Elizabeth." Nepoviem to ako otázku. Obidve sme si vedomé, kto je tá druhá.

"Vyrástla si." Ale no tááák! Mám chuť kričať, plakať a hádzať jednu ironickú poznámku za druhou, ale namiesto toho iba prikývnem. Vidíte, aká som slušná?

"Čo tu robíš?" Jemne sa zamračí a nahodí taký ten tón 'Čo si vyviedla?'

"To je nadlho." Mávnem rukou.

"No ja som mŕtva a ty podľa všetkého máš tiež veľa času." A ja som sa aj čudovala po kom mám tú iróniu. Krátko sa zasmejem a znova prikývnem.

"Asi hej."

/Borisov pohľad/

Už je to asi tak dve hodiny, čo tu všetci sedíme na tých nepohodlných stoličkách pred Lilyinou izbou.

"Vaša dcéra je stabilizovaná, ale nedokážeme určiť ako dlho bude ešte v kóme. Čo sa týka, prečo takto odpadla. Zobrali sme jej krv a zistili sme určitú poruchu v jej kolene."

Doktor vyšiel z jej izby a hneď na nás chŕlil jeden doktorský termín za druhým a keby tu bola Lily už by mu na to odpovedala niečo uštipačné.

"Pre bližšie výsledky sa však musí najskôr zobudiť."

"Môžeme ísť za ňou?" Netrpezlivo som prerušil toho chlapíka, no stále som hľadel na tie prekliate dvere odkiaľ vyšiel.

"Samozrejme. No prosím vás... Aj keď je slečna Brown v kóme, stále je schopná vnímať isté podnety. Skúste to." Povzbudivo sa na nás pozrel, otočil sa a išiel do ďalšej izby.

Keďže nás tam bolo asi tak 30 a viac ľudí tak sme sa naskupinkovali a pre poradie sme zvolili papier-kameň-nožnice. Ja idem v poslednej skupine zo štyroch.

"To čakanie ma zabíja." Zaúpim keď vyjde prvá skupina po 20 minútach.

"Ale no, pochlap sa. Snáď nechceš aby si Lily myslela, že nechodí s frajerom, ale s frajerkou." Odfrkne si Soph.

Pokrútim hlavou a ďalej čakám. Nakoniec ma mama vytiahne zo sedadla a ideme spolu na kávu z automatu.

Celú cestu nepovieme ani slovo a mamina sa tvári previnilo.

"Čo sa stalo, mami?" Povzdychnem si.

"Nič, nič." Prirýchlo mi odpovie.

"Horšie ako táto situácia to byť nemôže." Pokrčím plecami.

"Štvrtá skupina už išla za Lily." Previnilo a hlavne rýchlo odpovie. Fakt som jej nerozumel ani slovo.

"Že tvoja skupina už išla za Lily."

"Prečo?" Zatnem päste a v takejto chvíli by som potreboval moju Lily. Otočím sa a hneď bežím naspäť.

"Prepáč mi to, Boris." Zakričí za mnou mamina.

"Ach, tvoja mama pre teba mala vždy slabosť." Zasmeje sa otec. No smeje sa jediný.

"Prečo nemôžem ísť za ňou?" Bolestivo sa opýtam.

"Ty tam musíš. Ale sám." Usmeje sa na mňa a poklepe ma po pleci.

"Ja tam chcem teraz." No otec ma zastaví.

"Musíš vyčkať. Ty si naša a hlavne jej posledná nádej, Boris. Teraz musíš mať neskutočne veľa trpezlivosti. A nielen teraz. Jej zranenie je nárečné. Či už po fyzickej stránke alebo psychickej." Posledný krát mi stlačí ramená, pozrie na mňa a strčí ma smerom do dverí odkiaľ vychádza posledná skupina.

Idem konečne za mojou Lily.

/Lilyin pohľad/

"A to je to, čo si myslím ako dôvod prečo som tu." Pousmejem sa na Elizabeth a upijem si z mätového čaju.

"Musíš ísť." Povie mi a zodvihne sa z lúky, na ktorej sedíme.

"Prečo?" Začudujem sa.

"Už tam na teba čakajú. A hlavne jeden veľmi dôležitý človiečik." Objíme ma.

"Som na teba hrdá, dcérka moja. A teraz sleduj a potom sa rozhodni srdcom." Ukáže na jedno 'okno' a zmizne.

"Pa." Zašeptám za ňou.

Pozriem sa a uvidím tam seba na bielej nemocničnej posteli a Borisa, ktorý sa blíži ku mne. Teda ku tomu tele, ktoré leží tam dole.

Ďalšia časť ...

Nechápem čo Wattpad blbne, ale vymazal mi polovičku časti a ja si už nepamätám čo tam bolo... ďalej mi vymazal aj epilóg... šmejdi sú to...

Som kompletne nasraná a aby toho nebolo mále nejdú mi pridávať obrázky, videá, mobil sa mi zasekáva a doslova drbe a prepadám z matiky...

Depka ako šľak...

Budúca časť (ak ma dovtedy nezrazí auto alebo sa nehodím pod vlak) bude dlhšia a posledná pred epilógom...

Užite si nedeľu a modlite sa na mňa nech môj mobil ešte dneskajšok prežije...

Enjoy!