When The Snow Fall...

"Som Boris."

Cesta na späť nebola vôbec dlhá. Vďačím tomu mojim slúchadlám. Síce bolo 6:21, cesty boli prázdne kvôli počasiu. Áno, stále mrholilo. Sneh bol úplne roztopený, za čo môže vysoká teplota, ktorá dosahuje 8°C.

Prišla som na chatu, kde som si odložila korčule. Dala som si sprchu veď nie je nič lepšie na prebudenie ako sprcha. A nikoho tým neruším, lebo mám vlastnú kúpeľňu. Po sprche som s omotaným uterákom prišla ku skrini. Vybrala som si šedé tričko, na ramienka bez potlače a k tomu klasiku - čierne dlhé legíny. Vlasy som mala suché, tak som si spravila iba drdol.

Bolo 7:38 a ja som ešte stále mala čas. Čo budem robiť? Neviem z akého dôvodu, ale razom som si spomenula na hnedokukalca a na to, že som už stretla tretíkrát furt neviem jeho meno. Teda vlastne ani jedno meno z chalanov v jeho skupinke.

Popri premýšľaní o tom aká som celá "paf" nad jedným chalanom som sa musela zaraziť.

"Kurnik toto prostredie má na mňa neželané účinky." zašepkala som do priestoru. Išla som si pozrieť snowboard a lyže a ešte stále som bola mimo, že mi to kúpili.

Nemyslite si ale, že sa kamarátim so Soph len kvôli peniazom. To nie. Ona je fakt dobrá kamarátka a vlastne sa poznáme od malička. Od škôlky.

Už ako malé sme boli mi dve uzavretá komunita a blbli sme len spolu. Stále sme museli mať nejaký dozor. Pamätám si ako sme raz vyliezli na strechu a začali spievať Mandarínku Darinku. Vtedy sme mali 6 a boli sme postrachom všetkých učitelok v škôlke. Škôlka bola najlepšia!!!

Potom prišla základka... Tú sme zasa spolu nejako pretrpeli. Síce v devine sme mali sólovú dvojku, ale to aj tak bolo zo správania. No čo.... Rozbili sme okno. Povedzme, že ani na základke sme neboli anjelikovia.

A čo sa týka strednej školy... Je strašne komplikovaná a preto ju tak strašne neznášam. Ako ste si všimli neznášam tretiakov. Ale tohtoročný maturanti sú elita!!

Presuniem sa do kuchyne kde mi hodinky ukazujú 7:59 a ja pomaly začnem robiť raňajky. Ale asi iba pre seba keďže sa zobudí až okolo obeda. No čo už s nimi narobím...

Po raňajkách sa brutál nudím a tak sa zasa vydávam na samovražednú misiu. Dobre ste tipli. Idem zobudiť Sofiu.

Potichu otvorím dvere a po špičkách podídem k jej posteli. A ... Skočím! Na ňu.

Ju to hneď zobudí, ale najskôr na mňa iba pozrie a pochybujem, že vníma, že som ju zobudila. Ale razom jej v očiach zbadám pochopenie teda skôr uvedomenie a začne ma pohľadom zabíjať.

"Ak je skôr ako 10 hodín ráno, tak si mŕtva." povie. A ja si spomeniem, že keď som odchádzala z kuchyne bolo ledva 8:30.... Ooooops.

"Tak teda nič. Spi ďalej. Sladké a dlhé sníčky." snažim sa to zahovoriť a zdrhám ako to len najlepšie ide. Viem, síce že teraz to riešiť nebude.... nato je za prvé moc skoro a za druhé je lenivá..., ale potom keď sa naobeduje bude pre mňa peklo na zemi.

Takže hádam, že radšej idem niekam preč. Asi zasa zájdem na to klzisko. Veď aj tak najbližšie dve hoďky nikto nevyjde zo svojho brloha a na klzisku už nebudú ani tí chalani.

Napíšem im odkaz: Išla som na klzisko... Nudila som sa... Netuším kedy sa vrátim.... :D :D.... Vaša Lily :3

Zoberiem si to čo ráno - šedú mikinu, legíny, čižmy, ale tentokrát vysoké lebo vonku je strašne mokro, a čiapku. Tiež si zoberiem sluchátka, ktoré si hneď prevlečiem cez mikinu a koniec zapichnem do Mp3, kľúče od chaty a klziska a ako posledné mobil a korčule. Tentokrát idem na klzisko chôdzou a zo slúchátkami v ušiach.