When The Snow Fall...

Fóbia a iné nepríjemnosti

/Borisov pohľad/

Boli sme v Kolibe. Dosť mi ubudlo z mojej hrdosti, keď nás baba porazila. Aj keď to bola Lily... Musím uznať, že stále vie ako človeka prekvapiť.

Boli sme na pizzi a Lily si dala ananásovú. Dosť ma to prekvapilo, lebo jediný z družstva som si objednával Hawaii iba ja. A ani neviete ako ma ešte viac prekvapilo, keď celú pizzu zjedla sama. Tá baba má, ale apetít.

Počas pizzi bolo super. Ani raz sa nezastavila debata. Ale potom som spozoroval zmenu.

Lily sa začala tváriť divne. Ako klaustrofobička. Viem to lebo mám mamu, ktorá klaustrofóbiu má.

Lenže Lily nemá typické príznaky. To je ako keby mala klaustrofóbiu z ľudí. Jemne som štuchol do Sofie, aby som sa ju na to spýtal. Ale tá tiež už zbadala zmenu.

"Lily?" Spýtala sa.

"Mami, ona má zasa ten záchvat musí ísť von." Povedala. Aký záchvat?

"Do riti. Zober ju na ruky." Zahrešila Sofiina mama a nasmerovala pohľad na jej manžela. Bolo vidieť, že je to vážne a tak som na nič nečakal a začal konať.

Zobral som ju na ruky ako princeznú a vyšiel z koliby. Medzitým odpadla a zľakol som sa, že jej prestalo biť srdce. Tak som jej vyskúšal tep. Mala stály tep.

"Ďakujem." Počul som za chrbtom hlas. Otočil som sa a tam bola Sofia. Vyslal som ku nej nechápavý pohľad.

"Že si ju zobral."

"Aha..."

"Jej brat, by ti bol veľmi vďačný. Tak ako ja."

"Hej, počul som o ňom. Že vraj jej poškodil zbierku plagátov." Prezradil som jej s poloúsmevom a neodvrátil stále zrak od Lily. Bola okúzlujúca.

"No tak to si zavaril." Spustila smiech Sofia. Na to sa začala pomaly zobúdzať Lily.

"Preboha vypnite niekto tú sirénu." Pousmiala sa Lily s ešte stále zatvorenými očami.

"Ha ha." Ironicky predniesla Sofia.

"Oficiálne som sa urazila." Otočila sa na päte a vošla naspäť do reštaurácie.

"Ďakujem." Zašepkala v mojom náruči. Otvorila oči a zaryla svoje modré kukadlá do tých mojich. Ako keby tam hľadala dno mojej duše. Vyrazilo mi to dych a na chvíľu som stratil slov.

"Začo mi všetci ďakujú? Veď som iba pomohol dáme v núdzi." Povedal som a žmurkol na ňu. Ona sa roztomilo začervenala a potom mi zoskočila z náručia.

"Asi by sme mali ísť naspäť." Povedala potichu.

"Počkaj. Môžeš mi povedať čo to bolo?" Spýtal som sa. Ona stuhla a vystrašene na mňa pozrela. Otvorila ústa ako keby mi to chcela už vysvetliť. Ale nakoniec ich zatvorila.

Buď mi to nechcela povedať alebo to bolo niečo čo sa jej ťažko hovorí. Skôr si myslím tú druhú možnosť.

/Lilyin pohľad/

Mám mu to povedať? Ale čo ak to začne od začiatku? Čo ak sa mi vysmeje?

"Ja- Ja neviem ako ti to povedať. Je to pre mňa ťažké. Nemôžem." Zašepkala som a cítila som ako sa mi hrnuly slzy do očí.

"Neplač. Ak o tom nechceš hovoriť, nemusíš." Zašepkal tiež a urobil to, čo by som na neho nikdy nepovedala. Objal ma. Bol to úžasný pocit a cítila som ako sa jeho ruky obmotali okolo mňa ako keby som bola porcelánová bábika. Veľmi krehká.

Pomaly som zahnala slzy a aj pocit, ktorý sa vplížil do celého môjho tela. Pocit samoty.

"Bolo to také ťažké... Vieš, ja nie som vôbec zvyknutá na nejakú spoločnosť. Vždy mi vystačila iba Soph, lebo len ona bola tá jediná kamarátka, ktorá ma podržila. Všetko to vlastne začalo až na strednej škole. Odvtedy som považovaná za čudáčku... Prečo? To netuším. Ale jediný kto mi zostal je môj brat a Soph."

Razom som si spomenula na všetky tie prípady kedy pri mne nebol brat. Bolo to také hrozné všetci sa smiali.

"Raz keď som prišla do triedy... Soph bola chorá a môj brat bol vo vedľajšej budove gympla, si ma odchytil jeden tretiak. Vysmieval sa mi a potom mi aj jednu vlepil. Spadla som na zem a odpadla. Lenže spadla som tak nešťastne na schod, že ... Proste teraz mám v kolene vodu. Preto nemôžem súťažiť na korčuliach. Preto vlastne už nemôžem aktívne športovať a všade musím chodiť z prázdnymi injekciami, aby som si raz začas vybrala vodu z kolena." Dopovedala som svoju príhodu, ktorá sa stala nie tak dávno.

"To je mi ľúto." Zašepkal a tiež cítil, že by hlasnejším hlasom mohol pokaziť atmosféru.

"Veď mne tiež. Teraz sa cítim v mojej rodine ako outsider. Vieš celá naša rodina je založená na športe. Každý si vyberie ten vlastný a ja? Ja nemám možnosť."

"Poď so mnou." Povedal a zobral ma za ruku a išli sme preč.

"Kam ideme?" Spýtala som sa ho. Nebojím sa ísť s ním sama. Dôverujem mu? Asi hej... Po chvíľke chôdze počas, ktorej som stále rozmýšľala či mu dôverujem alebo nie, sme zastavili pri štadióne.

"Čo tu robíme?" Spýtam sa nechápavo.

"Idem ti ukázať, že nie si outsider a už vôbec nie neschopná." Dopovedal a zatiahol ma dnu. Tam sme si obuli korčule a ja som ešte stále nechápala čo ideme robiť.

No keď sme prišli dnu zasa ma uchvátila tá scéna, čo som mala pre očami. Vyleštený ľad a svetlá na ňom. Bolo to magické.

Boris mi do ruky podal korčule so zúbkami a pomaly bez slova sme kráčali na striedačku, kde sme sa prezuli. Obidvaja sme vošli na ľad.

"Dôveruješ mi?" Spýtal sa ma a trafil klinček po hlavičke. Preboha nad týmto rozmýšľam celú cestu. Ako to mám asi vedieť?

Ale potom som si spomenula čo mi vždycky hovorieva moja mama: Zlatíčko, si zvláštny typ osobnosti. Nie divný, ale jedinečný. Dokážeš sa vrhnúť do čohokoľvek bez toho či vieš alebo nevieš o čo vlastne ide. Už keď si ako maličká stála na lyžiach som bola na teba s bratom hrdá, lebo som vedela, že z teba vyrastie úžasná mladá dáma. A cez všetko čo sa v tvojom živote stane, bude len kvôli tomu, že ti ľudia závidia. A preto sa vrhaj na nové veci lebo to si TY.

Trošku dlhý predslov, ale moja mamina vždy bola u nás doma taká poetka. Keď som si na to spomenula, tak som v tú chvíľu dokázala povedať iba: "Áno."

Nová časť po X rokoch.... Juchuuuuu.... Čo si myslíte čo sa stane? :)

Enjoy! :)