When The Snow Fall...

Koniec? Hra ešte len začína.

/Lilyin pohľad/
Po dva a pol hodine prídeme domov. Najskôr vyhodia mňa. Vyberiem si z auta veci a opatrne tiež vyberiem nové lyže a snowboard.

Potom objímem Soph, Kaju a Michala. Zajtra sa ide do školy. Prázdniny dneskajším dňom končia.

Prídem pred naše dvere a kľúčikmi si otvorím. Tašku hneď hodím na zem a lyže so snowboardom opriem o stenu aj keď viem, že moja mamina to neznáša.

"Som domááá." Zakričím aj keď náš byt je celkom malý, čiže kričať vôbec nemusím. Ale pre efekt to byť musí.

Ocitnem sa v bračekovom náručí a jeho paže sú omotané okolo mňa. Silno ma objíma a ja mu to opätujem.

"Chýbala si mi." Zašepká mi do ucha.

"Ty mne tiež."

Odpojím sa do neho a hneď si do náruče pritlačím aj moju drahú maminu. Nič sa nezmenilo a ona je stále o pol hlavy nižšia ako ja.

"Videli sme tú súťaž. Som na teba hrdá." Povie a ja stuhnem.

"Ako si vedela, že som to ja? A ako si vlastne videla tú súťaž?" Vystrašene prehovorím.

"No sestrička je z teba internetový hit. Každý chce vedieť ako si to spravila a tiež chcú vidieť tvoju tvár." Odpovie mi na miesto nej brat.

Ja iba v šoku pootvorím ústa.

"Och nie." Zaúpem.

"Toto sa nemalo stať." Šepkám.

"Hlavne kľud." Povie mi braček a ešte raz ma objíme.

"No teraz už nič neriešme. Zajtra máte obidvaja školu. Choďte sa pripraviť." Zaštebotá naša mama.

Spolu z bratom ideme teda do izby kde sa nachystáme do školy. Našťastie žiadne písomky nemám.

Rozhodla, že sa teda aspoň vybalím. Snowboard a lyže som si zaniesla do pivnice. Určite sa ešte mamina bude pýtať odkiaľ ich mám. To bude nadlho. S posledným pohladkaním boardu, zamknem pivnicu a idem naspäť do bytu.

Cestovnú tašku si vyberiem a špinavé prádlo hodím do koša na prádlo. Na spodku tašky nájdem dve fotky.

Je to spoločná fotka kde sú všetci - hokejisti s trénerom, ja a Soph s rodičmi.

Na druhej som ja s Borisom. On ma drží v náručí a spoločne sa usmievame do objektívu.

Obidve fotku zoberiem do izby a pripojím ich na nástenku, ktorú mám nad posteľou.

"Užila si si to tam?" Spýta sa ma od chrbta brat. Podíde ku mne a spoločne hľadíme na fotky.

"Viac ako si myslíš." Odpoviem a prstom prejdem po Borisovej tvári. Pozriem sa na brata a usmejem sa na neho.

"Hmmmm... takže nápadník?" Spýta sa.

"Nápadník? Žijeme snáď v 18. storočí?" Zasmejem sa.

"Neodbočuj od témy." Rozhorčene povie aj keď má na tvári úsmev.

"No ako to vezmeš." Poviem tajomne a žmurknem na neho. Odídem do kúpeľne, kde sa idem poumývať do postele. Za sebou počujem už iba pobavený smiech.

Keď so všetkým skončím a konečne si ľahnem do postele je niečo okolo pol desiatej. Ja si teda ešte zapnem slúchatka a zaspávam pri neodoľateľnom Danovom hlase v pesničke Dream (Imagine Dragons :3) a posledná myšlienka patrí Borisovi.

*Ráno*

Pondelok ráno. Vstávam a hneď sa idem obliecť. Cestou zobudím brata a po polhodine spoločne vyrážame do školy. Ako je zvykom ja sa od neho odpájam s tým, že sa na obede vidíme.

Pri skrinke stretnem Soph a pozdravíme sa úsmevmi.

"Chýbajú mi." Podotkne, kým ideme do triedy. Ja so iba povzdychnem a prikývnem. Mne tiež hrozne chýbajú.

"Vedela si o ...." Začnem.

"Áno. Bolo to večer v správach. Teda ty." Povie opatrne. Ja zblednem, ale stále idem do triedy.

Asi budem zvracať.

Konečne prídeme do triedy, kde si sadáme do svojich lavíc. Zachytím rozhovor spolužiačok zozadu.

"..... počula som, že urobila trik, ktorý sa nie každému vydarí. A navyše je, že vraj amatérka...." Teraz je to už potvrdené. Idem zvracať.

Držala som si ruku pred ústami, keď som si razila cestu ku záchodom. Tam som sa zoznámila so záchodovou misou a podarovala som jej obsah môjho žalúdka.

Bolo mi hrozne. Keď som sa pomaly postavila a oprela sa o umývadlo, pozrela som sa do zrkadla. Vyzerala som ako zombie zabité tisíckrát.

Do vnútri razom vtŕhla Soph. Pohľad mala vystrašený až mierne hysterický.

"Prepáč, učka ma nechcela pustiť skôr. V pohode?"

"Čo asi myslíš?"

"Misa sa zoznamovala s obsahom tvojho žalúdka?" Ja som iba prikývla. Potom sme išli do triedy.

"Lily choďte za svojim bratom. Budete s ním do obeda, na každej jeho vyučovacej hodine. A keby vám bolo zle tak proste choďte na Wc... Učitelia sú s tým oboznamený." Ja som zasa iba prikývla a zobrala si veci.

"Idem ju odprevadiť." Povedala Soph a spoločne sme sa videli ku triedam maturiťákom. Nebolo to až tak ďaleko.

So Soph som sa rozlúčila a vošla do jeho triedy. Tomáš hneď vyhodil svojho spolusediaceho na čom sa zasmiala celá trieda. Okrem mňa.

Zasa mi prišlo zle. Tašku som zhodila na zem a hneď utekala na najbližšie Wc. To už je druhá dávka. Pred dverami ma čakal brat. Cestou do triedy som sa zapotácala, tak ma rovno zobral do náručia.

Sadla som si ku nemu a hlavu si položila na jeho plece. Takto to prebiehalo až do obeda. Do seba som nič nedala, ale aspoň som sa dozvedela nové veci.

"Takže Tomáško má nápadníčku? Alebo nebodaj robí nápadníka?" Zasmiala som, ale hneď som sa chytila za brucho.

"Čo si zase pojedla...." neveriacko pokrúti hlavou načo mu ja vyplazím jazyk.

Po pár hodinách bolesť prestane.

*Pár mesiacov (3-4 mesiace) neskôr*

Môj život je úžasný. Mám skvelého brata, ktorý si nakoniec našiel frajerku. Za chvíľku mu začínajú matury.

S mojou mamou je všetko po starom. Stále chodí do práce.

Soph. Tá sa nakoniec dala dokopy s Willom (čo sme všetci čakali) a skoro každý druhý víkend chodí ona za ním alebo on za ňou. Vzťah na diaľku im vadí, ale viac by im vadilo keby boli od seba. Teda aspoň tak mi to vysvetlili.

Boris? Zostali sme kamaráti. Aj keď ani jednému z nás to nesedí. Pred pár týždňami som si konečne priznala, že ho ľúbim. Ale povedať som mu to nemohla. Byť tak ďaleko od neho ma zabíja.

Kľúčiky od trénera mám stále pri sebe a tajne dúfam, že tam len nakoniec niekedy pôjdem.

A moja anonymita? Tá je mierne ohrozená, ale stále ešte nevedia, že som to ja.

Myslíte si že toto je všetko koniec? Mýlite sa.... Pretože karty sa práve rozdali.

Enjoy! :)