When The Snow Fall...

*Summer edition 4*

/Borisov pohľad/

Je nádherná.

Je to už rok čo som ju naposledy videl, no doteraz si pamätám na náš posledný bozk.

A vlastne, keby sa teraz nekukala na nás ako keby sme boli duchovia, už by som si ju strhol do náručia a pobozkal.

No v tom mi zabráni hneď ona. Ako víchrica sa pohne z miesta a jej facku schytám ja.

Tá ženská má silu!

Ako tehotnej sa jej nálada zmení a už jej slzy tečú dole po lícach. Len predsa si ju pritiahnem ku sebe a zakryjem ju do môjho náručia.

"To máš za to, že si sa neozval a prepáč. A inač Ahojte, hokejisti." Áno, to je proste naša Lily. Bože, tak mi chýbala.

"Prepáč, že som sa neozval a zaslúžil som si to a inač Ahoj, korčuliarka." Pobozkám ju do vlasov.

"Ahoj, Lily." Zamrmlali chalani a vypliešťali oči na jej rýchlosť. Hlavne Lukáš, čo je vlastne náš nový hráč.

"Lukáš, dovoľ mi predstaviť ti veľmi temperamentnú a výbušnú no o to viac pôvabnejšiu korčuliarku Lily. Lily... toto je náš nový prírastok Lukáš." Ujme sa toho Will.

"Teší ma. Will, neideš objať svoju temperamentnú a pôvabnú korčuliarku?" Spýta sa s iróniou v hlase.

"Ak bez tej facky... tak hej." Zašklebí sa, podíde k nej a ide ju objať. No Lily razom vlepí aj jemu.

"A sme si kvit." Poznamená a už ho objíma.

"A ja som schytal za čo?" Spýta sa ublížene.

"Netvár sa ublížene. Mohol si tiež zavolať. Vlastne každý z vás." Odpovie a s diabolským úškrnom aký vie len ona, hodí pohľad aj na ostatných.

"Ja nie." Pípne Lukáš a ako v škole zdvihne ruku.

"Mám deja vú." Zamrmle Lily a potom objíme aj ostatných. Bez faciek. Že vraj ju už bolí ruka.

Zazvoní mi mobil, na ktorom je napísané Tomáš. Áno, je to Lilyin brat. Snáď by ste si nemysleli, že len tak stratím s ňou kontakt.

"Kde ste? Je pri vás? Je v poriadku?" Vychŕli na mňa bez pozdravu. Pfff.

"V štadióne, áno, áno, ale moje líce nie je. Dala mi facku." Posťažujem sa potichu, aby ma bolo počuť. Len predsa jedna facka mi bohato stačila.

"Áno, to je moja sestrička. Ideme za vami." Uchechtne sa.

"Nechoďte. Ideme my za vami." Dopovedal som a zložil. Bez pozdravu. Som rebel.

"No nič drahí ideme ďalej. Myslím, že niekto sa tu s niekým neprávom pohádal, nemám pravdu?" Kukol som na Lily. Sklopila svoj pohľad a začervenala sa. Aké roztomilé.

Nenápadne, vlastne si to všimli všetci, ale čo tam potom, som zobral Lily za ruku a ako prvý sme vyrazili.

Celú cestu sme prekecali a nakoniec sa k nám pridal aj Lukáš. Rozprávali sme mu o všetkých trapasoch. Aj o tom prehratom zápase, kde si Lily nemohla odpustiť pripomienku, že dvoch zápasoch.

Nasmiali sme sa celú cestu, až sme prišli pred tú chatu/dom.

Všetci sme sa zmestili dovnútra a kukali na tú drámu. Niekto odniekiaľ vytiahol popcorn (myslím, že to bola Soph) a čušali sme. A samozrejme vyhrýzali ten popcorn.

Stáli oproti sebe a vzájomne si hľadeli do očí. Po asi 30 sekundách sa im začali slzy rinúť dole po lícach. Potom si navzájom skočili do náruče a už sa objímali.

"Prepáč." Povedali naraz a začali sa smiať. K nim pristúpil chalan, ktorý sa strašne podobal na Lilynu maminu. Keď tak na nich pozerám, tak Lily sa vôbec nepodobá na svoju maminu ani brata. Teda okrem očí. Tie sa nezaprú.

Chalan/Tomáš ich objal a spoločne sa smiali ani nevieme na čom.

"Ďakujem." Dala pusu na líce mame aj bratovi.

"Chcem vám niekoho predstaviť. Vlastne ich bude strašne veľa, tak si pripravte pamäť na mená." Usmiala sa a na tomto sme sa už zasmiali všetci.

"Toto je pán tréner, Lukáš, Chris, Eduard, Marek, Marek čísla dva, má dvojičku Maja, Samuel, Aďo, Erik, a posledný dvaja členovia Will a Boris." Postupne ich pomenovala a mne ešte k tomu dala úsmev.

"Boris? Ten Boris?" Toto čuchá materinstvom. Kruci.

"Neviem, čo myslíš." Lily pozrela na mňa a očami mi naznačovala útek. Ja som jemne prikývol a žmurkol na ňu.

"No vieš myslím toho, ktorého máš zaveseného nad posteľou." Dodala jej mama a tiež sa na mňa pozrela. Ja som iba hľadel na Lily a spoločne sme odpočítali 3-2-1 a schmatli sme topánky a rozbehli sa von.

Za hlasného pokriku - hlavne pozitívneho, zo strany môjho družstva - sme spojený držiacími sa rukami utekali. Sami sme nevedeli kam.

Smiali sme sa a po pár zákrutách sa konečne obuli. Ešte stále ruka v ruke sme sa prechádzali po chodníkoch a rozprávali sme o celom roku.

Zastavili sme sa asi až o dve hodiny niekde v lese. Kedy sme sa dostali do lesa?

"K sakru!" Zasmiala sa Lily. Hneď sa prehodila na vážnu a pozrela sa na mňa.

"Som hladná." Padla mi do náruče a predstierala odpadnutie. Len tak tak som ju zachytil. Tá ženská mi raz privodí infarkt.

"Och nie odpadla mi moja spanilá dáma. Jediné čo ju zachráni bude môj bozk." Hral som s ňou, ale premáhal som smiech.

"Alebo veľký hambáč." Zašepkala Lily.

"Neviem ako ty, ale ja radšej ten bozk." Pozrel som sa na Lily, ktorá už mala otvorené svoje oči a pozerala sa tiež na mňa.

"Tak na čo čakáš, môj statočný rytier?" Spýtala sa ma s úsmevom a s zdvihnutým obočím. Ja som na nič nečakal a začal som sa k nej naklánať.

Oblízla si pery a vyplnila poslednú vzdialenosť medzi nami. Jej pery boli hebké a jemné ako naposledy.

Aspoň toto sa nezmenilo. Do bozku som dal všetko čo som práve cítil - to ako mi chýbala, ako milujem jej smiech, ako veľmi túžim po jej ďalších bozkoch a to, že už ju viac nechcem pustiť.

Ona mi to všetko vracala. S takou istou túžbou. Odtiahli sme sa od seba a ja som jej zašepkal do pier: "Ľúbim ťa. Tak dlho a tak veľmi ako dlho a ako dobre sa poznáme."

Uprene sme si hľadeli do očí, keď mi ona povedala: "Ľúbim ťa. Ešte viac ako dobre a dlho sa poznáme."

Tentokrát už nebola zaklonená, keď som ju pobozkal. Stála na rovných nohách, ale schovaná v mojom náručí.

"Budeš moje dievča?" Spýtal som sa bez dychu. A práve keď už otvárala ústa a chcela prehovoriť z kríku sa vynorila tlupa vyše 20 ľudí a začali kričať: "Povedz mu ÁNO."

Zasmiali sme sa a ona povedala: "Áno." A stiahla si ma do rovnako božského bozku ako tie predchádzajúce. No teraz sa niečo zmenilo. Teraz som bozkával moje dievča.

Nová časť :)

Užite si ešte prázdniny a R.I.P, ktorým idú v piatok do školy... ako ja -_-

Enjoy! :)