Paper Airplanes

hipericium perforatum

✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Gen neprítomne civela na mastnú žemľu vo svojich rukách. Ešte sa jej stále triasli po tom, čo prežila menšie adrenalínové dobrodružstvo. O tom, že by ju Yoongi vystavil podobnému nebezpečenstvu sa jej ani nesnívalo.

On, narozdiel od Gen, nezostal iba pri prezeraní si jedla. Jeho žalúdok už kvílil od hladu.
Sladké pečivo, grilované mäso, sýte dressingy, roztavený čedar... Čo viac si mohol človek priať?

„Neješ," všimol si, „prešla ťa chuť?"

„Prečo si to urobil, Yoongi~ssi? Prečo si nás zatiahol do tej štvrte?"

Odpoveď bola zrejmá.

„Nuž, aj na miestach, ktoré sú najväčšmi zanedbané či zdevastované, môže vykvitnúť kvet. Ako symbol nádeje, ktorý sa nedá odoprieť."

Hráš mi na city poéziou? Yoongi~ssi, to vôbec nie je tvoj štýl...

„Bolo to riskantné..."

„Celý tento týždeň je riskantný," oponoval jej pomedzi jednotlivé sústa. „Pre mňa aspoň určite. Ak by som neriskoval, nemal by som šancu vrátiť čas. A ja ťa potrebujem..."

To hovoríš stále.

Gen nešikovne skladala zo servítky origami. Na konci sa však rozpadoli a nezostalo z nich nič iné, než pôvodný pohúžvaný kus papiera. Celkom ako Yoongiho myseľ. Pokúšala sa ho naviesť k iným myšlienkam, snažila sa mu vštiepiť do hlavy veci, ktoré jej prekážali, no naostatok boli stále na začiatku.

Na city jej nehrali žiadne sladké frázy, nemohol ju ovplyvniť ani milými pozornosťami. Yoongi si rýchlo uvedomil, že toto nie je cesta, ktorou by sa mal najbližšie dni uberať.

„Bol som idol, ktorý sa v očiach mnohých správal povýšenecky. Viem to. Všímal som si okolie, v ktorom som sa pohyboval. Taktiež viem, čo si o mne druhí myslia. Tebe to azda nikdy neprišlo na um, alebo možno aj áno, ale nebrala si si to k srdcu. Myslím, že posledné mesiace si na mňa pozerala tak, ako sa na mňa počas môjho výslnia pozerali tí, ktorí sa neunúvali spoznať ma. Ako na zazobaného, bezcitného nafúkanca, ktorý by si luxusné pokrmy spomedzi zubov vyškrabkával zlatým špáradlom."

„Nie si zazobanec," ohradila sa Gen, „a i keď moja nenávisť vzrástla, toto by som o tebe jakživ nepovedala. Yoongi~ssi, tentoraz mi krivdíš..."

„Azda som spochybil, ale dnes som ti chcel ukázať pravý opak. Viem byť štedrý, viem byť láskavý aj pozorný voči ľuďom, ktorí sú slabí a zaslúžia si pomoc. Lenže kdesi na rázcestí som zabudol, že taký istý postoj by som mal zaujímať k človeku, ktorý mi svoju lásku nezištne odovzdával po celé tie roky."

Chcela sa do konverzácie zapojiť, ale hlas jej zamrel v hrdle.

„Ja som nikdy nechcela žiadne šperky ani kabelky, drahé topánky. Túžila som len po jedinom, Yoongi~ssi..."

„... Po mojej náklonnosti," doplnil ju trpko, „ja viem."

„A preto sme tu," upustila z ruky žemľu.

Obaja zrazu prestali byť akosi výreční, radšej sa pobrali do vlastných svetov, kde bolo všetko v najlepšom poriadku a oni boli opäť šťastní. Ako veľmi si želali, aby svoje predstavy mohli pretaviť do každodennej reality.

Gen nepochybovala o jeho veľkom srdci, no ich komunikácia zapríčinila mnohé nedorozumenia. Možno, ak by obaja popracovali na rozhovoroch a vzájomných pocitoch, k nevere by, hádam, ani nedošlo.