Paper Airplanes

finding lights

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Čo mala robiť? Najradšej by prehľadala každučké zákutie Soulu, avšak to bolo nad jej sily. Netušila, prečo sa o Jisunga strachovala, keďže k nemu zaujímala odrovnaný postoj. No viac to nešlo. A rozhodne nie v tejto situácii. Akonáhle sa dozvedela, že ušiel zo školy, rozbehla sa na všetky možné strany.

Keď si predstavila, ako sa sám poneviera po uliciach...

Prečo si utiekol, Jisung? Prečo? Prečo? Prečo?

„Musíš sa upokojiť," dohováral jej Jimin, no on sám z toho skoro zošalel.

„Upokojiť sa? Tebe snáď preskočilo. Ako môžeš byť taký nezaujatý?"

„Sanei, pokús sa. Pokiaľ budeš vystrájať, je ešte menšia pravdepodobnosť, že ho nájdeme."

„Veď o ňom nič nevieme, Jimin. Ja o ňom nič neviem," frustrovane vyštekla. „Nemám najmenšie poňatie, kde by sa mohol nachádzať."

Tak to sme dvaja...

Aj keď mal s Jisungom pomerne priateľský vzťah, na isté otázky stále nepoznal odpovede.

„Každé dieťa má rado svet, v ktorom by zabudlo na svoje trápenie..."

„Narážaš na nejaké konkrétne miesto? Napríklad hračkárstvo?"

„Alebo tvorivé dielne, to je jedno. Všetko, čo sýti detskú myseľ môže byť našou indíciou," riekol Jimin.

„Čo ak nad tým priveľmi dumáš?"

„Ako to myslíš?"

„Možno je odpoveď priamo pred nami."

Vzduchom sa niesol zmrznutý dážď. Nestihol sa však nadlho uvelebiť v jesennom lístí.

„Tak si to zrekapitulujme," navrhol.

„Jisung ma rád útulné miesta, ktoré hýria farbami a kde sú, ideálne, sladkosti. Nebaví ho šport, rád kreslí, bojí sa tmy..."

„Počkať. Čo si to povedal?"

„Bojí sa tmy," zamračil sa, „prečo?"

„Miesto, na ktorom je predsa najviac svetla v celom Soule je..."

„Bichnaneun Gwangjang."

„Myslíš, že by..."

„Je len jeden spôsob ako to zistiť."

Bichnaneun Gwangjang predstavovalo jedno z najmenších námestí, ktoré sa široko-ďaleko nachádzali. Bolo drobné a so štvorcovým pôdorysom, ničím atraktívne pre turistov.

Prezývalo sa svetelným námestím, pretože naň dopadal všetok svit mrakodrapov. Nebolo sem potrebné inštalovať ani pouličné osvetlenie.

Sara sa na Jimina už nezlostila. Momentálne mala oveľa väčšie útrapy, ktoré potrebovala riešiť. Hádky by ničomu neprospeli, ba naopak by všetko zbytočne skomplikovali.

Tam pod sochou uprostred fontány nečupel však nik. Jisunga nebolo. Sare zaplakalo srdce. Mohla sa za tak krátky čas naňho naviazať?

Jisung mal v sebe čosi špeciálne; bol jedinečným úkazom v jej živote, ktorý jej pomaličky hojil staré rany.

„On tu nie je?" zavzlykala. „Prečo tu nie je? Mal tu byť. Ja tomu vôbec nerozumiem..."

Musím ho nájsť. Nemôže celú noc prečkať vonku. Je to tu nebezpečné a on je príliš mladý!