Plač. Neutíchajúci plač. Práve ten mu trhal uši posledné tri dni. A keby len to, no aj jeho srdce bolo rozdrásané. Prečo? Pretože odišla. Prečo odišla? Nevedno.
Taehyung si nahováral, že to bolo kvôli jeho pestrej rodinke, ktorá zjavne neulahodila Emberinmu vkusu. A to jej ešte dôrazne prizvukoval, že by sa jeho rodičia nikdy neodvážili postaviť medzi nich dvoch.
Nikto ju odtiaľto predsa nevyhnal. Nikto sa k nej nesprával ako k vyvrheľovi alebo otrokyni. Vychádzali spolu ako šťastná začínajúca rodinka, tak prečo sa mu život znova zrútil?
Ember bola preč. Bohvie na ako dlho a či sa vôbec vráti. Posledné tri dni mu neberie mobil, ignoruje ho aj cez sociálne siete, nedokáže sa dovolať ani svojmu svokrovi. Je to hotová patália.
Ubehlo päť mesiacov, odkedy sa Sann Daeun narodila. A on mal za sebou v poradí už druhý útek svojej milovanej Ember. Alebo skôr poblázneného dievčaťa? Možno bola predsa len chyba púšťať sa do vzťahu s niekým tak mladým, nie? Ani jednému z hyungov sa vzťah nerozpadol, aj keď Yoongi mal nedávno na mále.
Kde potom urobil chybu? Môže za to on a jeho zaslepenosť? Hádam nemal tlačiť na pílu a venovať sa najmä svojej kariére. Hádam skočil do rodinného života prirýchlo a Ember to zbytočne vydesilo.
Čo keď nás už nechce?
Na to by nemal ani pomyslieť. Chytali ho mrákoty a cítil sa absolútne na pokraji síl. Rodičovstvo si predstavoval inak. Rozhodne nie tak, že nezažmúri oko a neustále bude obskakovať svoju dcéru. Liezlo mu to na psychiku, o to väčšmi, keď s batoľatami nemal takmer žiadne skúsenosti. A ak aj mal, boli veľmi chabé.
„Prosím, Daeunie, buď tíško. Aspoň nachvíľu," prosíkal Taehyung, ktorý sa dobelhal ku kolíske a nahol sa nad ňu, aby sa jeho dcéra mohla presvedčiť o tom, že je stále s ňou.
„Ššš, ššš..." prehováral k nej jemným, no neskutočne unaveným hlasom.
Sann Daeun zjavne nebolo možné umlčať. Taehyung sa čudoval, že sa od vyčerpania nevkradla do ríše snov. Momentálne by sa mu to šiklo, ale jeho dcéra musela zdediť veľkosť pľúc asi po ňom. Možno z nej raz bude tiež speváčka. Ktovie.
„Daeunie," zaúpel. Od vyčerpania mu padala hlava, viečka sa mu mimovoľne zatvárali a nohy ho už niekoľkokrát zradili. Posledné hodiny sa nemohol spoľahnúť už ani sám na seba.
Načiahol po svojom mobile na nočnom stolíku a rozostreným zrakom sa pokúšal dešifrovať mená v zozname. Naozaj nechcel nikoho zo svojich priateľov otravovať, veď dozaista mali vlastné problémy, ale on bol v koncoch a nutne potreboval helfnúť.
O trochu dlhšie rozmýšľal nad tým, na koho meno sa spoľahne a následne si priložil mobil k uchu. Dúfal, že mu to človek na druhej strane zdvihne. Rovnako aj dúfal, že mu nebude vadiť, ak sa uňho zastaví na po polnočnom čaji.
Napočudovanie sa približne o dvadsať minút ozvalo ostýchavé klopkanie. Taehyung to cez nárek Sann Daeun ledva zaregistroval. Keď pomaličky otváral dvere, tešil sa, že mu konečne niekto skúsený pomôže uspať toho malého diabla, ale nemohol sa viac mýliť.
„Jungkook! Kde je Jimin?"
„To bliakanie je počuť až na druhý koniec Soulu," uznanlivo podotkol. „Ako dlho už plače?"
„Neviem. Pár dní?" Taehyung si tým nebol istý. Predsa len sa mu dni a noci zunovali a robili mu v hlave iba ďalší chaos. „Šialené, čo?"
„Och, hyung..."
„Kde je Jimin?" znova sa opýtal, keďže mu to nedávalo zmysel. Pred chvíľou s ním hovoril, či nie? Žeby nad ním znova prebrali nadvládu preludy?
VOUS LISEZ
Paper Airplanes
Fanfictionp a p e r a i r p l a n e s ❝Pozerám sa na ten fotoalbum a vidím na ňom papierové lietadielká. Vieš, na čo sú dobré papierové lietadielká? U nás na škole sme ich zvykli hádzať von oknom a závideli sme im, že môžu byť, na rozdiel od nás, slobodné...
