Paper Airplanes

agape

✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Uveriť tomu by bolo až príliš jednoduché. A v Geninom živote nebolo veľa situácií, ktoré by sa nestočili nesprávnym smerom. Práve preto chvíľu váhala, omámená pohľadom, ktorý sa jej naskytol a s kradmými myšlienkami, že sa jej predsa len zmocnili halucinácie.

Avšak akýsi vnútorný hlások jej našepkával, že tentoraz je všetko inak. Že sa s ňou zrak nezahráva a že Yoongi je skutočne hore.

Stále si nebola úplne istá, či chce urobiť krok vpred. Obávala sa, že by táto krásna vidina pominula. Potom by ho zas zmerčila na posteli - takmer nehybného.

Jej nohy viac nečakali a už-už sa hnali za Yoongim.

Rukami sa mu pevne zakvačila okolo krku, no až po jeho bolestnom syknutí usúdila, že to bolo príliš prchké.

Na moment sa jej zazdalo, že sa chcel odtiahnuť, ale Genina vôňa ho prinútila ostať.

„Yoongi~ssi," podvedome sa jej nútilo vysloviť jeho meno hoci aj tisíckrát, pretože iba na tom teraz najväčšmi záležalo. Osud k nej nebol až taký neprajný.

Priviedol jej späť toho jediného človeka, pri ktorom túžila stáť až do smrti. Áno, možno sa dopustil prehreškov, ale Gen ho poznala. To, že niečo nepovedal priamo ešte neznamenalo, že to priamo ani necítil. Slovami sa nerád vyjadroval, väčšinou za seba nechal hovoriť texty svojich piesní.

Jeho odpoveďou bolo len utuženie objatia. V hlave mu síce neuveriteľne dunelo a stále si nedokázal poskladať dve a dve dokopy, no Genina prítomnosť bola momentálne dôležitejšia.

Dokonca aj to, že mu bolesť vystreľovala do celého tela, bolo znesiteľnejšie ako ďalšie minúty bez nej.

„Vitaj späť," privítala ho krehkým hlasom, ktorý sa jej nekontrolovateľne triasol. Najradšej by mu nakopala zadok svojimi džudo chvatmi, ale jediné na čo sa zvládla sústrediť, bolo vnímanie tohto vzácneho momentu.

Sústrediť sa na to, že viac nie je iba pochybným výplodom jej rozmanitej fantázie, no skutočným človekom z mäsa a kostí.

A že je tu ešte stále s ňou.

Jej slová Yoongiho zasiahli. Dojali ho. Po všetkom tom trápení, po všetkých preludoch, ktoré sa mu vysmievali od rána do večera, bol jej anjelský hlas gázou pre jeho rany.

„Pre..." hlasivky ho zradili práve v ten najnevhodnejší okamih. Pocítil, že má v hrdle ešte väčšie sucho. Keď si jazykom prešiel po perách zistil, že mu pripomínajú šmirgel.

Gen sa načiahla po fľašku s vodou.

Chvíľa, kedy mu blahodárna tekutina znova zaplnila ústa, bol naozaj na nezaplatenie. Akoby sa znovuzrodil, akoby vodu okúsil po prvý raz. Tak vzdialený to bol preňho pocit.

„Prepáč mi," povedal už o čosi zrozumiteľnejšie. „Prepáč mi, Gen~ssi."

Znenazdajky sa k nemu nahla a opatrne nechala splynúť ich pery. Bolo to tak spontánne, ale nadovšetko úprimné.

„Už sa, prosím ťa, nikdy nehádž pod autá," zavzlykala.

Hneď po tom ľutovala, že ten bozk prerušila, pretože si jej srdce pýtalo viac. Viac, viac, viac. Lenže Yoongi mohol byť vôbec rád, že zvládol plynulo dýchať a so zaťatými zubami zdolávať svoju bolesť. Sápať sa po sebe cez celé lôžko bolo asi tým posledným, na čo mal práve chuť.

Pri jej slovách sa rozpamätal na tú rozostrenú spomienku noci. Razom mu bolo všetko jasné, dokonca aj detaily tých ohavných príšer, čo sa mu držali v pätách.